Pokoj "aj napriek"

Catherine Marshallová píše: "Jeden kráľ raz ponúkol cenu pre umelca, ktorý namaľuje najlepší obraz pokoja. Pokúsili sa o to mnohí maliari, ale len dva obrazy sa kráľovi naozaj páčili. Na jednom bolo ustálené pokojné jazero. Bolo dokanalým zrkadlom pre okolité pokojné vrchy so zelenými stromami. Nad ním bola modrá obloha s načechranými bielymi oblakmi.

Na druhom obraze boli tiež hory. Ale tie boli skalité a holé. Nad nimi bola zachmúrená obloha, na ktorej sa pohrávali blesky a padal hustý dážď. Dolu jednou stranou hôr sa valil divoký vodopád. Tento obraz vôbec nevyzeral pokojne. Ale keď sa kráľ prizrel bižšie, za vodopádom uvidel maličký ker, ktorý rástol v skalnej trhline. V tomto kríku si vybudovala hniezdo vtáčia mať. A tam, aj napriek hukotu prudkej vody, sedela vo svojom hniezde v dokonalom pokoji.

Čo myslíte, ktorý obraz získal cenu? Kráľ si vybral druhý obraz. Prečo? "Pretože", vysvetlil kráľ, "pokoj neznamená byť tam, kde nie je hluk, problémy a tvrdá práca. Pokoj znamená byť uprostred všetkých týchto vecí a napriek tomu zostať v srdci uvoľnený a neznepokojený".

V určitom momente života všetci zistíme, že neexistuje bezpečný prístav, v ktorom by neboli búrky. Zistíme, že pokoj nie je neprítomnosť búrok, ale:

• 
  dostali sme veľa uistení o ochrane uprostred nich;
• búrky napomáhajú rastu nášho charakteru;
• z búrok môžeme vyjsť silnejší a múdrejší.

Výhovorky alebo výsledky

Istý človek mal zlyhať, ale namiesto toho mal úspech. Keď vo veku 5 rokov stratil 97% zraku, odmietol navštevovať školu pre slepcov. Prijali ho do verejnej školy a neskôr hral baseball a futbal. Stal sa profesorom žurnalistiky a bolo o ňom známe, že vyžaduje dokonalosť. Raz sa ho študent spýtal, čo považuje za horšie: slepotu, hluchotu alebo byť bez rúk alebo nôh. Odpovedal: "Nič z toho! Letargia, nezodpovednosť, nedostatok ambícií alebo túžby: to sú skutočné hendikepy! Ak ťa nenaučím nič iné len to, aby si chcel niečo urobiť so svojím životom, tento kurz bude veľmi úspešný."

Často hovoril svojím študentom žurnalistiky: " Nie ste tu, aby ste sa naučili priemernosť. Ste tu na to, aby ste sa naučili excelovať. Ak vás pošlem po nejaký príbeh a vy ho nezískate, pretože ste si zlomili nohu, zavolajte mi zo sanitky a ja vám prepáčim. Ale nehovorte mi výhovorky! Vašim najväčším nepriateľom nie sú problémy, ktoré máte pred sebou. Nepriateľom je pohodlnosť, negativizmus, obmedzenia, ktoré ste si stanovili a sebaľútosť. "

Máme všetky výhovorky, aby sme neurobili viac so svojím životom. Keby sme len mali lepší zrak, chudšiu alebo vyššiu postavu alebo pochádzali z lepšieho prostredia. Sú to výhovorky! Máme dosť dispozícií, aby sme prekonali okolnosti, ktoré obyčajne vytvárajú budúcnosť. Takže výhovorky alebo výsledky?

Je to zákon žatvy

Jedného dňa skromný škótsky farmár Fleming zachránil život synovi šľachtica, ktorý sa topil v močarisku. Na druhý deň chlapcov otec navštívil farmu a ponúkol mu odmenu, ale farmár o tom nechcel ani počuť. Prave vtedy prišiel k dverám farmárov syn a šľachtic povedal: "Potom mi dovoľ, aby som zaplatil za štúdiá tvojho syna podľa mojich štandardov. A ak sa z neho stane len spolovice taký muž, akým je jeho otec, budeme obaja hrdí." Fleming súhlasil a chlapec navštevoval tie najlepšie školy. Napokon promoval na Lekárskej škole Nemocnice Panny Márie v Londýne.

Pravdepodobne si o ňom počul. O sirovi Alexandrovi Flemingovi, mužovi, ktorý objavil zázračný liek - penicilín, ktorý už zachránil milióny životov. O niekoľko rokov neskôr, keď syn toho istého šľachtica dostal zápal pľúc, vieš, čo mu zachránilo život? Penicilín! A ako sa volal ten šľachtic? Lord Randolph Churchill. A meno jeho syna? Sir Winston Churchill, ktorý pomohol zachrániť Európu pred hrôzami Tretej ríše!

Je to zákon žatvy! Nemusíš žať v čase, keď si zasial. Nemusíš žať tam, kde si zasial. Ale vždy budeš žať to, čo si zasial.

Postoj víťazstva

Keď máš správny postoj, máločo ťa môže zastaviť; a ak ho nemáš, máločo ti dokáže pomôcť! Ak si chceš zachovať postoj víťazstva, nauč sa sústrediť sa na príležitosti, nie na svoje práva. Jednou z najväčších príčin nespokojnosti je naša neustála snaha "dosiahnuť svoje práva". Premýšľaj: Ukrivdili ti niekedy? Boli chvíle, keď si nedostal, čo si si zaslúžil? Určite! Žijeme v nedokonalom svete a dokiaľ v ňom budeme žiť, nedožijeme sa chvíle, kedy by sme za všetko, čo robíme, dostali odmenu.

Stojíš teda pred rozhodnutím: Využiješ svoj čas a energiu na to, čo malo byť, alebo sa cez to prenesieš a sústredíš sa na to, čo môže byť? Ani vtedy, keď je na tvojej strane pravda a spravodlivosť, nemusíš byť schopný napraviť všetky chyby. Neustály zápas za svoje práva v tomto nedokonalom svete ťa oberá o energiu a stávaš sa pesimistom. Ak sa sústreďuješ na svoje práva, zvyčajne sa obzeráš dozadu, však? Nemôžeš ísť dopredu, keď nejdeš po správnej ceste. Až keď obrátiš svoju pozornosť správnym smerom, môžeš ísť vpred.

Neznamená to, že prestaneš vidieť nespravodlivosť. Znamená to, že sa rozhodneš sústrediť sa na to, čo môžeš ovládať - tvoje postoje a tvoje príležitosti. To je spôsob na zvýšenie tvojho potenciálu, ktorý ti pomôže odstraňovať z cesty prekážky.

Pravý význam

V jedno popoludnie roku 1953 sa na chicagskej železničnej stanici zhromaždili reportéri a mestskí funkcionári. Osoba, s ktorou sa chceli stretnúť bol nositeľ Nobelovej ceny za mier pre rok 1952. Pár minút po tom, ako vlak zastavil, vystúpil z vlaku obrovský, skoro dvojmetrový muž s hustými vlasmi a dlhou bradou. Rozblýskali sa všetky fotoaparáty. Mestskí funkcionári sa k nemu priblížili so zdvihnutými rukami a mnohí mu hovorili, aká je to pre nich česť stretnúť sa s ním.

Muž sa im zdvorilo poďakoval a potom s pohľadom upretým ponad dav ich požiadal, aby ho na chvíľu ospravedlnili. Prešiel davom a pristúpil k jednej postaršej černoške, ktorá tam zápasila s dvoma veľkými kuframi. S úsmevom zodvihol jej batožinu a odprevadil ju až k autobusu. Pomohol jej naložiť kufre a poprial jej šťastnú cestu. Keď sa vrátil k uvítacej ceremónii, ospravedlnil sa: "Prepáčte, že som vás nechal čakať."

Tým mužom bol Dr.Albert Schweitzer, známy misionársky lekár, ktorý strávil svoj život pomáhaním chudobným v Afrike. Keď tento jeho skutok videl jeden z členov uvítacieho výboru, obrátil sa k vedľa stojacemu reportérovi a s veľkým obdivom na adresu Schweitzera prehlásil: "Toto je prvýkrát v živote, čo som videl kázeň chodiť."

Niekedy stačí využiť príležitosť na prejavenie malej láskavosti, ktorá nemusí zostať bez povšimnutia a niekoho významne osloví.

Od koho sa učiť

Počas putovania džungľou uvidel starý pes približujúceho sa leoparda. Ľahol si na zem a začal žuť nejaké staré kosti. Práve v tej chvíli, keď chcel leopard zaútočiť, pes zvolal: "Človeče, to bol chutný leopard! Dúfam, že je tu naokolo takých viac!" Naľakaná veľká mačka sa otočila a ušla. Opica, ktorá to všetko pozorovala zo stromu, sa rozhodla urobiť si u leoparda "očko" tým, že mu povie, ako bol oklamaný. Leopard sa nazúril a povedal opici: "Skoč na môj chrbát, pokiaľ nechytím toho starého psa." Keď sa k psovi zozadu priblížili, starý pes ich počul a zakričal: "Kde je tá opica? Poslal som ju dnes ráno, aby mi našla iného leoparda a ešte stále sa nevrátila!"

Myšlienkou príbehu je múdrosť starších, ktorá zvyčajne zvíťazí nad neskúsenosťou a naivitou mladých. Aj Šalamún vraví: "Nachádza šťastie, kto sa necháva dobrým slovom poučiť ..."(Prís 16,20). Skôr, ako sa rozhodneš odmietnuť radu a skúsenosť starších, pamätaj, že sa môžeš veľa naučiť od tých, ktorí tu boli skôr ako jednorazové plienky, plastická chirurgia, internet a vlasové transplantácie ... a ktorí po celý život ctili Boha.

Moc povzbudenia

Goethe povedal: "Zaobchádzaj s človekom podľa toho, aký sa ti zdá byť, a urobíš ho ešte horším. Alebo zaobchádzaj s človekom tak, akoby už bol takým, akým by potenciálne mohol byť, a urobíš z neho toho, kým má byť."

Jedného dňa si riaditeľ zavolal troch učiteľov a povedal im: "Vy traja ste tí najlepší v našom systéme, tak Vám dávame 90 študentov s vysokým IQ, aby sme videli, čo s nimi dokážete urobiť." Títo študenti dosiahli o 30% viac ako ostatní študenti na škole. Na konci roka si riaditeľ zavolal tých roch učiteľov znova a povedal im: "Musím sa vám s niečí priznať. Nemali ste 90 najlepších študentov, boli len priemerní. Vybrali sme ich náhodne a pridelili vám." Učitelia z toho prirodzene vyvodili, že za tým obrovským pokrokom študentov museli byť ich výnimočné učiteľské schopnosti. "Mám ešte jedno priznanie", povedal riaditeľ. "Vy nie ste tí najmúdrejší učitelia, ale vaše mená boli prvé tri vytiahnuté z klobúka."

Prečo títo študenti a učitelia dosiahli takú vysokú úroveň? Pretože boli povzbudení, aby verili tomu, že to dokážu! Bejzbalová hviezda Reggie Jackson prehlásil: "Poviem vám, v čom sa skrýva kvalita skvelého manažéra; skvelý manažér má schopnosť presvedčiť hráčov, že sú lepší, ako v skutočnosti sú. Núti ťa mať o sebe dobrú mienku. Dá ti najavo, že v teba verí. Pomôže ti zo seba dostať viac. A keď raz zistíš, aký dobrý v skutočnosti si, nikdy sa neuspokojíš s niečím menej ako tvoje najlepšie."

Choď a skús tento týždeň niekoho povzbudiť!

Udržiavaj nádej pri živote

V roku 1914 sa sir Ernest Shackleton pokúsil o prvý prechod Antarktídou po súši. Ale jeho loď Endurance narazila do ľadovca a zničila sa. Shackleton a jeho 27-členná posádka uviazla 1 920 km od civilizácie. Pohybovali sa po ľadových kryhách len na 3 vratkých záchranných člnoch. Mali len zopár stanov a obmedzené prostriedky na živobytie. Napokon sa dostali na malý ostrov, kde časť výpravy zostala čakať, kým sa Shackleton a pár mužov preplaví na jednom záchrannom člne 1280 km cez rozbúrené more na veľrybársku stanicu. Shackleton sa vrátil so záchrannou loďou k mužom, ktorí prežili 18-mesačnú ťažkú skúšku. Ako udržal pri živote nádej týchto ľudí?
1. Bol modelom optimizmu. Shackleton, ktorý opísal optimizmus ako "pravú morálnu odvahu", vždy veril, že on i jeho posádka prežije a šíril tento optimizmus všade okolo seba.
2. Živil ich pocit dôležitosti. Pýtal sa na ich názor a dával im úlohy, ktoré im dávali pocit, že sú súčasťou riešenia.
3. Povzbudzoval ich. Používal humor a šíril veselú atmosféru. Shackleton vedel, že pod extrémnym tlakom schopnosť odľahčiť náladu neutralizuje strach, umožňuje ľuďom sústrediť sa, nadobudnúť novú energiu a zvíťaziť nad prekážkami.

Je zaujímavé, že jedna z vecí, ktorú Shackleton zachránil z topiacej sa lode, bolo banjo jedného z členov posádky. Zachránil ho, aby skupina mužov na ostrove mohla mať hudbu. Shackleton bol príkladom toho, ako jeden človek môže udržať nádej pri živote. Ak poznáš niekoho, kto má pred sebou ťažkú skúšku, tvoje slová láskavosti, tvoja dôvera v neho a tvoja schopnosť uľahčiť bremeno, môžu udržať nádej pri živote.

Ekonomika pre ťažké časy

Jeden televízny komentátor nedávno vtipne poznamenal: "Čo sa týka ekonomiky, ak by neboli zlé správy, neboli by vôbec žiadne správy!" Zažívame podobné udalosti ako počas Veľkej finančnej krízy - bankové krachy, finančné injekcie na oživenie ekonomiky, nezamestnanosť a pod.. Na tvárach ľudí vidieť strach, ktorý sa dá vnímať aj v ich slovách. Strach nás núti reagovať emocionálne, často robiť nesprávne veci. Nepodľahnime prevládajúcim obavám, ktoré nás obklopujú v našej stále viac bezbožnej kultúre.

Doktor Jay Adams rozpráva príbeh muža, ktorý sa rozhodol vzdať sa starostí. Keď si jeho priateľ všimol ako uvoľnene pôsobí, spýtal sa ho, ako porazil starosti. A muž odpovedal: "Je to jednoduché. Najal som si chlapíka, aby sa starostil za mňa." Keď sa ho opýtal, koľko ho stojí, odpovedal: "10 000 Libier (asi 11 550 €) mesačne." "A odkiaľ tie peniaze zoženieš?", spýtal sa jeho ustarostený kamarát. On pokojne odvetil: "To je jeho starosť, nie moja!"

Aby si prosperoval v ťažkých časoch:
1. Odolaj hrabivosti. Zdieľanie vecí, nie ich vlastnenie, prináša trvalé uspokojenie a radosť.
2. Nepreberaj zodpovednosť za cudzie dlhy. Nepatri k tým, čo sa zaručujú za dlhy. Pomôž núdznemu iným spôsobom - dávaním, požičiavaním bez nároku na vrátenie, múdrou radou.
3. Pracuj usilovne. "Kto pracuje lenivou rukou, chudobnie, naproti tomu ruka pracovitých obohacuje." (Prís 10,4)

Vo svete, v ktorom sa uplatňuje zásada: "Zober si, čo môžeš a môžeš všetko, čo je na dosah", si neustále ohrozený chamtivosťou, manipuláciou a strachom. Sú to hrozby pre neveriacich, nie pre občanov kráľovstva. Občania kráľovstva vedia, že oni, nie ekonomika, určujú mieru svojej úrody - a to mierou semena, ktoré zasievajú.

Objaviť svoj dar

Na tom, čo si o tebe ostatní myslia, až tak veľmi nezáleží. Názory sa menia. Záleží na tom, čo si o sebe myslíš ty sám, čomu veríš. Ak sa ti nedarí nájsť si v živote to správne miesto, možno ti pomože tento príbeh.

Sparky nebol nijako výnimočný. Na strednej škole prepadol z latinčiny, algebry, angličtiny aj z fyziky. Skúšal to v golfovom družstve, ale po krátkom čase zbabral najdôležitejší turnaj sezóny a nezískal ani cenu útechy. Ani po spoločenskej stránke sa mu veľmi nedarilo. Bol skôr hanblivý ako neobľúbený. Nikdy počas strednej školy nepožiadal nijaké dievča, aby s ním išlo na rande. Ale na jednej veci mu naozaj záležalo - na kreslení. Bol hrdý na svoje kresby, aj keď nikto iný ich neocenil. Ponúkol karikatúry a kreslené vtipy autorom školskej ročenky, ale odmietli ich. Po škole poslal ukážky svojich kresieb do štúdia Walta Disney-ho. Opäť boli odmietnuté. Ale Sparky to nevzdával. Rozhodol sa napísať svoj vlastný životopis vo forme komiksu. Popularita týchto kreslených príbehov po čase viedla k vydaniu nespočetného množstva kníh, televíznych programov a k ďalším príležitostiam.

Sparky, ako možno viete, sa volal Charles Schulz. Bol tvorcom komiksu Peanuts a pravdepodobne najslávnejším karikaturistom všetkých čias. Nemal predpoklady na veľké úspechy, ale využil všetok svoj talent na dosiahnutie vytúženého sna, odmietol sa vzdať a nakoniec skončil ako víťaz!

Ľadovce

Titanic dostal päť varovaní o ľadovcoch skôr, než sa potopil. Keď prišla po polnoci šiesta správa: "Dávajte si pozor na ľadovce", operátor odpovedl: "Buďte ticho! Som zaneprázdnený!" O 30 minút neskôr veľká "nepotopiteľná" loď sa začala rýchlo potápať. Čo sa stalo? Zabudli na pravdu o ľadovcoch. To, čo videli nad vodou, nemohlo potopiť veľkú loď. Ale naneštastie väčšia časť ľadovca je pod vodou. Vieš to? ten ľadovec predstavuje tvoj život! 10% nad vodou je tvoja dobrá povesť; 90% pod vodou je tvoj charakter. A tvoju loď potopí to, čo je pod povrchom. Čo je charakter?
sebadisciplína - schopnosť urobiť to, čo je správne, hoci na to nemáš chuť;
základné hodnoty - princípy, podľa ktorých žiješ napriek zlakom okolo teba;
zmysel pre identitu - sabaobraz založený na tom, ktorý hovorí o tom, kým si;
citová istota - schopnosť byť citovo stabilný a súdržný.

Najväčší význam tvojho života nevystihuje to, čo vlastníš, ale to, kým si. "Dobrý človek vynáša z dobrého pokladu svojho srdca dobro a zlý človek zo zlého vynáša zlo." (Lk 6,44). Čokoľvek sa dnes deje na vonkajšej strane tvojho života, pochádza z toho, čo sa deje vo vnútri.Preto je dobré starať sa o svoje vnútro (svoje srdce), pretož to rozhodne o tom, čo sa uskutoční na povrchu (tvoje správanie).

Statočnosť a odvaha

Je ľahké byť statočný, keď si silný. Je to oveľa ťažšie, keď si slabý. Vtedy najviac potrebuješ odvahu. Generál Omar Bradley poznamenal: "Statočnosť je schopnosť primerane konať, hoci sa na smrť bojíme." Nesprávne si myslíme, že že učenie je pasívne, že čítame alebo počúvame prednášajúceho. Nie, proces učenia je zhrnutý v 5 krokoch:

1. Pozorovať
2. Konať
3. Hodnotiť
4. Prispôsobiť
5. Vrátiť sa k bodu 2

Dr.James Mooneyham píše: "Keď si zaznamenávame, čo zlé nám druhí urobili, dávame najavo, že sme nezrelí." Theodor Roosevelt kedysi povedal: "Najdôležitejšia zložka v recepte je naučiť sa dobre vychádzať s ľudmi. Tí, ktorí neodpúšťajú, sú ľudia, ktorí sa túto pravdu ešte nenaučili a obyčajne sú to neúspešní ľudia. Ak chceš zlepšiť túto oblasť svojho života, pomôže ti toto. Po prvé odpúšťaj, po druhé dobre zmýšľaj o týchto ľuďoch. Je ťažké považovať za nepriateľa človeka, v ktorom vidíš dobro.

Pamätaj, keď niekoho zraníš, dostaneš sa pod jeho úroveň. Keď sa pomstíš, dostaneš sa na jeho úroveň. Keď mu odpustíš, dostaneš sa nad jeho úroveň.

Dôležitosť tvojej práce

Personalista v istej firme bol veľmi prekvapený, keď počul, akú mzdu by chcel uchádzač o zamestnanie dostávať. "Na to, že ste začiatočník, by ste chceli zarábať naozaj dosť veľa." Uchádzač odpovedal: "Viete, práca je veľmi náročná, ak ešte celkom dobre nerozumiete tomu, čo robíte." Milý príbeh.

Ak chceš dostávať spravodlivú výplatu, musíš odvádzať poctivú prácu. Eric Harvey hovorí: "Spomeň si na niekoho, koho poznáš, ako charakterného človeka a premýšľaj nad jeho vlastnosťami. Je pravdepodobné, že medzi nimi budú veľmi vysoko figurovať vernosť a pracovitosť. Vernosť - oddanosť svojmu poslaniu v rodine a snaha byť dobrým priateľom. Pracovitosť - snaha vždy urobiť všetko, čo je v jeho silách v práci aj mimo nej. Verní a pracovití ľudia majú ruky a srdcia na správnom mieste, sústredia sa na to, čo je naozaj dôležité. To, čomu veria, riadi to, ako sa správajú. A to, ako sa správajú, určuje ich charakter, ich povesť a odkaz, ktorý po sebe v ľuďoch zanechávajú."

Svetoznámemu pianistovi Van Cliburnovi raz po koncerte nadšený fanúšik povedal: "Dal by som celý život za to, aby som dokázal hrať tak ako vy." Cliburn s úsmevom odpovedal: "Ja som tomu dal svoj život!"

Pohár vody

Profesor začal svoju prednášku a chytil do ruky pohár s trochou vody.

Zodvihol ho tak, aby ho všetci študenti videli a spýtal sa ich:

"Čo myslíte, koľko váži tento pohár s vodou?"

"50 gramov!" ... "100 gramov!"... "125 gramov!" odpovedali študenti.

"Ani ja to skutočne neviem, kým ho neodvážim", povedal profesor, "ale

moja otázka je:

Čo sa stane, keď ho budem držať takto zodvihnutý pár minút?"

"Nič" - odpovedali študenti.

"V poriadku... a čo by sa stalo, keby som ho držal takto zodvihnutý

hodinu?" - spýtal sa profesor.

"Rameno by vás začalo bolieť" - povedal jeden zo študentov.

"Máte pravdu, a teraz čo by sa stalo, keby som ho držal takto celý deň?"

"Vaše rameno by zmeravelo, mohli by ste mať nejaké svalové kŕče a

paralýzu a museli by ste ísť určite do nemocnice" - zašpekuloval iný

študent a všetci študenti sa zasmiali.

"Veľmi dobre. Ale počas celého tohto - zmenila by sa hmotnosť pohára?"

- spýtal sa profesor.

"Nie", odpovedali.

"Potom čo spôsobilo bolesť ramena a svalové kŕče?"

Študenti boli v rozpakoch...

"Čo by som teraz mal urobiť, aby som sa zbavil bolesti?" spýtal sa zas

profesor.

"Položiť pohár!" povedal jeden zo študentov.

"Presne!" zareagoval profesor.

"Problémy v živote sú niečo podobné ako toto. Držte ich pár minút v

hlave a zdajú sa OK. Myslite na ne dlhý čas a začínajú bolieť. Držte

ich ešte dlhšie a začnú vás paralyzovať. Nebudete schopní urobiť nič.

Je dôležité myslieť na výzvy alebo problémy vo vašom živote. Ale ešte

dôležitejšie je "položiť ich" na konci každého dňa skôr než pôjdete

spať.

Toto je spôsob, ako sa nebudete stresovať, budete sa budiť každý deň

čerstvý a silný budete zvládať svoje veci. Akékoľvek výzvy, ktoré vám

prídu do cesty.

Preto keď dnes opustíte svoje pracovisko, pamätajte: POLOŽTE POHÁR!"

Príliš málo času na priateľa...

Jedného dňa požiadala učiteľka svojich študentov, aby spravili menný zoznam svojich spolužiakov v triede na dva čisté hárky papiera a medzi jednotlivými menami nechali priestor.

Potom ich požiadala rozmyslieť si tú najkrajšiu vec, ktorú môžu jeden o druhom povedať a zapísať ju k danému menu. Zamyslenie im zobralo zvyšok hodiny a pri odchode z triedy každý študent odovzdal svoje zapísané papiere.

V najbližšiu sobotu učiteľka spísala zoznam vecí, ktoré študenti napísali jeden o druhom na individuálny hárok papiera každému jednotlivo.

V pondelok odovzdala každému jeho alebo jej zoznam. Krátko nato sa celá trieda usmievala. „To naozaj?“ počula šepkať z tej či onej strany. „Nikdy som si nemyslel, že niečo pre niekoho znamenám..“ boli časté komentáre.

Nik z triedy viac nespomenul tieto zoznamy vzájomných charakteristík a názorov. Učiteľka sa nikdy nedozvedela, či to ešte medzi sebou preberali, alebo či sa o tom rozprávali so svojimi rodičmi... Ale na tom nezáležalo. Toto cvičenie splnilo svoj účel. Študenti boli šťastní sami zo seba a tiež jeden z druhého. A život každého jedného plynul ďalej.

Niekoľko rokov neskôr bol jeden z týchto študentov zabitý vo Vietname a na pohrebe tohto výnimočného človeka, kedysi študenta sa zúčastnila aj jeho vtedajšia učiteľka. Ešte nikdy predtým nevidela vojaka v armádnej rakve. Svojho študenta dlhé roky nevidela, bol z neho krásny dospelý muž.

Kostol bol preplnený jeho priateľmi a známymi. Všetci tí, ktorí ho milovali, jeden za druhým posledný krát kráčali k jeho truhle. Pani učiteľka bola posledná, aby zomrelému vzdala úctu.
Ako tam tak stála, jeden z vojakov, ktorí niesli truhlu, pristúpil k nej a opýtal sa: „Boli ste Markovou učiteľkou matematiky?“ Pani učiteľka prikývla „áno“. Nato vojak reagoval: „Mark o vás veľa rozprával.“

Po pohrebe, sa väčšina Markových bývalých spolužiakov zišla na kare. Markovi rodičia tam boli tiež a čakali na príležitosť porozprávať sa s jeho bývalou učiteľkou.

„Chceli sme vám niečo ukázať“, povedal Markov otec vyťahujúc z vrecka svoju peňaženku. „Toto našli u Marka, keď bol zabitý. Mysleli sme, že by ste to mohla spoznať.“
Z priehradky opatrne vytiahol dva ošúchané kusy kancelárskeho papiera. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že boli skladané a otvárané nespočetne veľa krát. Pani učiteľka, bez toho, že by sa potrebovala bližšie pozrieť, vedela, že sú to papiere, na ktoré ona spísala všetky dobré veci a vlastnosti, ktoré o ňom jeho spolužiaci napísali.

„Nesmierne vám ďakujeme za to, že ste toto urobili“, povedala trasúcim sa hlasom Markova mama. „Ako vidíte, Mark si to veľmi vážil.“

Ostatní prítomní spolužiaci sa pomaly zhromaždili okolo. Charlie sa hanblivo usmieval, a potom bojazlivo povedal: „Ja mám svoj zoznam stále odložený doma vo vrchnom šuplíku pracovného stola.“

Chuckova manželka sa pridala: „Chuck ma požiadal, aby som jeho zoznam vložila do nášho svadobného albumu.“

„Ja mám môj tiež odložený!“, vykríkla Marilyn, „Vo svojom diári.“

Potom Vicki, ďalšia spolužiačka, siahla do svojho vrecka, vybrala peňaženku a vytiahla svoj ošúchaný zoznam. „Nosím ho so sebou vždy a všade.“, povedala a bez mihnutia oka a najmenšieho zaváhania pokračovala: „Myslím, že každý jeden z nás si svoj zoznam starostlivo uchoval.“

Nato si už pani učiteľka musela v slzách sadnúť. Plakala pre Marka. Plakala pre všetkých jeho priateľov, ktorí už nikdy nebudú mať možnosť ho vidieť.


Naše existenčné zaťaženie je tak silné, že zabúdame na skutočnosť, že život raz skončí. A my netušíme, kedy ten deň príde.

Preto povedz, prosím, ľudom, ktorých miluješ, že ich miluješ. Daj im najavo, že Ti na nich záleží, že sú pre Teba výnimoční a dôležití. Vyjadri to, než bude príliš neskoro.

Ako to pozbierať?

Istá žena povedala klebetu o svojej susedke a zakrátko to vedelo celé mesto. Susedky sa to veľmi dotklo a bola z toho nešťastná. Jedného dňa sa pani, ktorá klebetu rozšírila dozvedela, že to , čo šírila, vôbec nebola pravda. Svoj čin veľmi ľutovala. Vybrala sa preto za starým múdrym mužom, aby jej poradil, čo urobiť, aby škodu napravila. Keď ju starý muž vypočul, povedal jej:“ Choď na trh, kúp si sliepku a zabi ju. Cestou domov ju ošklb a pierka púšťaj na chodník, ktorým sa budeš vracať.“

Žena, aj keď prekvapená takouto nezvyčajnou radou , urobila, ako jej starý muž poradil. Na ďalší deň sa k nemu vrátila a oznámila mu, že všetko urobila podľa jeho rady. „Teraz choď, pozbieraj všetky pierka a prines mi ich,“ povedal jej starý muž. Žena šla domov tým istým chodníkom. Bola znechutená, keď zistila, že vietor odvial všetky pierka z chodníka preč. Zhľadávala ich celý deň. Večer sa vrátila len s tromi pierkami v ruke – to bolo všetko čo našla.

„Vidíš“, povedal jej starý muž, „ rozhádzať ich je veľmi ľahké, no pozbierať všetky je nemožné. Tak je to aj s klebetami. Rozšíriť ich nestojí nijakú námahu, ale zlo, ktoré napáchajú, sa ti odstrániť už nikdy nepodarí.“

Prekážky - poučenie

Čím dlhšie sme spolu s kamarátmi jazdili na skateboarde, tým nám to šlo lepšie. Naučili sem sa za jazdy vyskakovať pol metra do vzduchu, šťastne dopadnúť a bez prestávky pokračovať v jazde. Málokedy sme spadli.

Po čase sme však zistili, že aj keď sme vedeli vyskočiť takmer pol metra do výšky, stačila celkom malá prekážka, napr. 3- 4 centimetrový zvyšok z plastovej slamky , a my sme boli na zemi. V čom bol problém? Aj keď sme vedeli dobre skákať, malá prekážka spôsobila pád.

Naučil som sa, že keď chcem prekážku prekonať, musím hľadieť priamo pred seba a vyskočiť, akoby tam nič nebolo. Kým pozerám priamo dopredu všetko je v poriadku. Keď si však všimnem prekážku, veľmi rýchlo urobím chybný krok a som na zemi.

Možno práve to je spôsob, ako sa vyrovnať s prekážkami, ktoré nás v živote stretávajú. Kým vidíme cieľ a zrak dvíhame hore, všetko ide OK. Keď však na to zabudneme, začneme premýšľať o prekážkach a problémoch, veľmi ľahko sa potkneme a spadneme.

Zmena taktiky

Starý farmár sa pokúšal skrotiť divokého a nespokojného poníka. Chcel ho prinútiť, aby ťahal náklad. Nepomáhla však ani bitka ani nadávky.

Jeho žena , ktorá každý deň cez okno pozorovala, ako sa mužovi nedarí, rozhodla sa skúsiť to inak. Vzala pár kociek cukru a vošla k poníkovi do ohrady. Ponúkala mu kocku a pritom sa mu milo prihovárala.

Farmár na ňu kričal, aby k nemu nešla tak blízko, pretože je veľmi divoký a kope. No žena na jeho slová nedbala ,ale ďalej sa mu láskavo prihovárala.

Zviera sa upokojilo a o chvíľu už poslušne ťahalo vozík s nákladom na dvore.

Mnohí ľudia sa podobajú tomuto poníkovi. Keby sme sa k ním správali trochu láskavejšie, určite by reagovali inak a začali by ochotne spolupracovať. Najlepšie to môžeme vidieť na malých deťoch,keď sú vzdorovité. Krikom asi ťažko niečo dosiahneme,ale správna motivácia zmení ich správania a dá sa s nimi spolupracovať a dohodnúť.

Majster a žiak

Jeden starý zenový mních ležal na svojej smrteľnej posteli. Prehlásil, že tento večer už tu nebude. A tak začali prichádzať z ďaleka a zo široka jeho následovníci, žiaci a priatelia .
Jeden z jeho starých žiakov, keď sa dopočul, že majster zomiera, utekal na trh. Niekto sa ho spýtal: " Majster zomiera a ty ideš na trh?" Starý žiak odpovedal: "Ja viem, že môj majster miluje jeden druh koláča a tak mu ho bežím kúpiť."

Všetci sa obávali, že čo sa deje, pretože to vyzeralo, že majster na niekoho čaká. Občas pootvoril svoje oči, pozrel sa okolo a zasa ich privrel. Až keď pribehol jeho starý žiak povedal: "Výborne, ty si prišiel! A kde máš ten koláč?" A jeho starý žiak mu ho ukázal a bol veľmi šťastný, že sa ho majster spýtal na koláč .
Majster síce zomieral, ale zobral do rúk obľúbený koláč. Bol už veľmi starý, ale jeho ruka sa netriasla. Niekto sa ho spýtal: " Si taký starý a na pokraji svojho života. Skoro už príde tvoje posledné nadýchnutie a opustíš nás. Ako to, že sa tvoja ruka vôbec netrasie?"
Majster povedal: " Nikdy sa netrasiem, pretože nemám strach. Moje telo je staré, ale ja som stále mladý a aj mladý zostanem , aj keď už moje telo tu nebude." Potom začal prežúvať svoj koláč keď sa ho niekto spýtal:" Aké je vaše posledné posolstvo, majstre? Skoro nás už opustíte. Na čo chcete, aby sme spomínali?"
Majster sa pousmial a povedal: " Ach, ten koláč je delikátny!"
Toto bol muž, ktorý žil tu a teraz. Dokonca aj smrť je bezvýznamná. Ďalšia chvíľa nemá žiadný význam. Tento moment, tento koláč je delikátny. Keď chcete byť v tejto chvíli, v tejto prítomnosti, iba potom môžete milovať.

Ako sa chytajú opice?

Lovci opíc vymysleli jedinečný spôsob , ako chytať opice. Keď objavia miesto kde sa opice schádzajú, zakopú do zeme kokosové orechy s malým otorom, cez ktorý prekĺzne ruka opice.Potom do orechov vložia za hrsť ryže, alebo bobúľ, na ktorých si opice najradšej pochutnávajú.
Len čo lovci odídu, opice sa začínajú zbiehať. Zvedavé ako vždy, pozerajú na kokosové orechy a keď vyňuchajú skryté dobrôtky, strkajú ruky do malých otvorov a naberú si do hrsti, koľko len môžu.
Ale veľkosť otvoru je zákerne premyslená. Prázdna ruka ním prejde,ale plná nie a opice ťahajú a ťahajú.Namáhajú sa zo všetkých síl, ale ani na chvíľu im nenapadne otvoriť ruku a vypustiť, čo držia v hrsti.Na to čakajú skrytí lovci. Vrhnú sa na opice a ľahko ich pochytajú.
Ponaučenie:
Neprichádzaš aj ty o niečo dôležité a v živote podstatné len preto, že sa bojíš otvoriť päsť v ktorej zvieraš niečo, čo pokladáš za najvyš potrebné, a pritom je to zbytočné? Elegantní a usmievaví lovci nikdy nespia. Skrývajú svoje pasce všade, kade chodíme.A tak potom často medzi sebou stretávame ľudí so zavretými päsťami a s vyhasnutým srdcom.

Historický záchvat

Muž, ktorý sa so svojím priateľom rozprával o tom, ako sa predošlého dňa pohádal s manželkou, nakoniec poznamenal: „ Ach, nenávidím takéto hádky. Zakaždým, keď sa pohádame , má historický záchvat.“

Priateľ odpovedal: „ Asi si sa pomýlil. Chcel si povedať hysterický záchvat.“

„ Nie, nie, trval na svojom prvý muž. „ Chcel som povedať historický, pretože vždy , keď sa hádame, začne vyťahovať všetky moje minulé hriechy a používať ich proti mne!“

Mnohé staré hriechy, o ktorých sme boli presvedčení, že sú už dávno odpustené, sa správajú ako korková zátka. Vždy, keď sa ich snažíme potopiť, znovu vyplávajú na povrch – a zvyčajne v tej najnevhodnejšej chvíli.

Nie je ani také ťažké povedať „ odpúšťam ti“. Oveľa ťažšie je vymazať to zo svojej pamäti a správať sa tak, akoby sa nič nestalo.

Pamäť je zvláštne sito: zachytáva všetko dobré o nás a všetko zlé o ostatných.

Príbeh o starenke a jej zlatej ihle

Byla jednou vesnice, v té vesnici chaloupky, okolo každé zahrádka. V jedné takové chalopce žila stará švadlena a v sousední chaloupce žil mladík. Jednou, když stál mladík na zápraží svého domku a pozoroval svět, videl starou švadlenu, jak leze po své zahrádce po kolenou a něco hledá.
I vydal se mladík k stařence a povídá: "babi, co jste to stratila?"
"Synáčku,malér. Stratila jsem svoji jednu jedinou jehlu, byla zlatá, byl to nejen múj jediný zdroj obživy, ale i múj jediný majetek, a teď ji nemohu najít." odpovědela stará švadlena.
"Běžte si odpočinout babi, já mám mladé oči, já vám tu zlatou jehlu najdu.!" povída mladík.

Stařenka souhlasila, šla si odpočinout do chaloupky. Mladík zatím lezl po kolenou na stařenčine zahrádce, jehlu dlouho hledal a hledal, najít ji však nemohl. I šel za stařenkou zeptat se, kde že přesne tu jehlu stratila.
Stařenka aniž by se zvedla od stolu, u kterého sedela, povídá:"Tady panáčku!"
"Proč jste svoji jehlu hledala venku na zahrádce, když jste ji stratila uvnitř v chaloupce?" nechtěl věřit svým uším mladík.
"Protože venku je víc světla, panáčku" odpovědela stařenka. I rozsvítil mladík v stařenčine chalopce lampu, zakrátko jehlu našel - a pohádky je konec!!!

-uvedomme si, ako často sa v živote chováme rovnako ako stará pani. Keď hovoríme: on ma naštval! Keď hľadáme príčinu vonku, keď svoje problémy, nedostatky svojho života vidíme mimo seba. Koľko existuje ľudí, ktorí keby zmizli z vašeho života, tak by sa vám uľavilo?

Myslím, že všetko je opačne. Hľadáme ihlu na zlom mieste. Nechceme vidieť, že príčiny problémov sú v NÁS ! 99,9% všetkých obmedzení, ktoré v tejto chvíli cítime, sme si postavili do života samy. Buďme zodpovedný za svoj život

Rozhovor dvoch detí

V brušku tehotnej ženy boli dve bábätká...
Prvé sa spýtalo druhého:

•Veríš v život po pôrode?

•Určite, niečo po pôrode musí byť... Možno sme tu hlavne preto, aby sme sa pripravili na to, čo bude potom.

•Hlúposť, žiadny život po pôrode nie je. Ako by vyzeral?

•To presne neviem, ale určite tam bude viac svetla, ako tu. Možno budeme behať po svojich a jesť ústami.

•No to je predsa nezmysel! Behať sa nedá. A jesť ústami, to je úplne smiešne! Živí nás predsa pupočná šnúra. Niečo ti poviem: Život po pôrode je vylúčený - pupočná šnúra je už teraz veľmi krátka.

•Ale nie, určite niečo bude. Len asi bude všetko trochu ináč, než na čo sme si tu zvykli....

•Ale nikto sa predsa odtiaľ po pôrode nevrátil. Pôrodom proste život končí. A vôbec, život nie je nič iné ako vlečúca sa stiesnenosť v temnote.

•No, ja presne neviem, ako to bude po pôrode vyzerať, ale určite uvidíme mamu a tá sa o nás postará...

•Mamu? Ty veríš v mamu? A kde má akože podľa teba byť?

•No predsa všade okolo nás! V nej a vďaka nej žijeme. Bez nej by sme vôbec neboli...

•Tomu neverím! Žiadnu mamu som nikdy nevidel, takže je jasné, že žiadna nie je.

•No, ale niekedy, keď sme potichu, môžeš začuť ako spieva, alebo cítiť, ako hladí náš svet. Vieš, ja si fakt myslím, že ozajstný život nás čaká až potom...

Vajce

Jedna žena, ktorá nemala priveľké ekonomické zdroje, raz našla vajce. Celá šťastná zavolala manžela a deti a povedala: "Je koniec všetkým našim starostiam. Pozrite sa, našla som vajce! Nezjeme ho, ale dáme ho vysedieť susedovej kvočke. Potom budeme mať kuriatko, z kuriatka bude sliepka. Samozrejme, sliepku nezjeme, ale necháme ju znášať kopu vajec a z vajec budeme mať kopu sliepok, ktoré budú znášať ďalšie vajcia. A tak budeme mať veľa sliepok a veľa vajec. Ani sliepky ani vajcia nezjeme, ale ich predáme a budeme mať teliatko, teliatko odchováme a bude z neho krava a krava bude mať ďalšie teliatka a budeme mať celé stádo. Potom stádo predáme a kúpime si pole a predáme aj pole, a kúpime, a predáme a ...."
Ako tak rozprávala a popritom gestikulovala, vajce jej vypadlo z ruky a rozbilo sa.


Naše predsavzatia sa často podobajú táraniu tejto ženy: "Urobím...Poviem..Zadovážim"
Dni a roky utekajú a my nerobíme nič.

Síla myšlienky

Na jednej tmavej a opustenej ceste zastavilo auto s prederavenou pneumatikou. Vodič vystúpil, aby auto opravil, ale nenašiel zdvihák. Prepadol zúfalstvu, ale v tom zahliadol v dialke svetielko - bol to statok.

Vydal sa tým smerom a pritom v duchu premýšľal: "A čo keď mi nikto nepríde otvoriť? A čo keď nemajú zdvihák na auto? A čo keď mi sedliak nebude chcieť ten zdvihák požičať, i keď ho bude mať?"
S každou ďalšou úzkostlivou otázkou rástlo jeho pobúrenie.

Keď konečne dorazil ku statku a dedinčan mu otvoril, bol tak rozčúlený, že ho ani nepustil k slovu a zakričal na neho: "Tak si ten svoj blbý zdvihák nechaj!"

Príbeh o starom tesárovi

Postarší tesár sa rozhodol, že opustí svoje zamestnanie. Povedal svojmu nadriadenému, že už viac nechce pracovať v jeho firme, ktorá stavia domy, a chce si užívať so svojou manželkou a rodinou.

Aj keď mu peniaze z roboty budú chýbať, je pevne presvedčený o svojom odchode. Prežije to. Jeho zamestnávateľa mrzelo, že mu odchádza skúsený konštruktér, a tak ho požiadal o poslednú láskavosť. Chcel po ňom, nech mu postaví posledný dom. Tesár súhlasil, ale na jeho práci bolo vidno, že už mu to je všetko jedno, že mu chýba ten správny prístup. Použil podradný a lacný materiál a celú robotu odflákol. Bol to naozaj smutný záver jeho úspešnej kariéry.

Keď tesár dom dorobil, prišiel jeho nadriadený a dal mu od neho kľúče. “Toto je tvoj dom,” povedal mu, ” môj dar pre teba.”

Aký to šok a prekvapenie. Keby len mal šajnu, že ho robí pre seba, určite by ho takto neodflákol. Teraz musí v tomto dome žiť a starať sa oň.

Nepoznáme celý príbeh

Pred dávnou dobou žil v jednej indiánskej vesničke starý muž. Mal neobyčajne krásneho koňa. Všetci ľudia vo vesničke po celej zemi o tom koni počuli. Bolo to nádherné zviera.
Veľký náčelník to všetko počul a poslal svojho sluhu, aby sa muža opýtal, či ho od neho môže kúpiť. Vojnový posol utekal k starému mužovi. Keď sa jeho mokasíny dotkli zeme povedal: "Starý muž, som tu menom veľkého náčelníka. Posiela svoj pozdrav a pýta sa, či si môže kúpiť tvojho koňa.
Starý muž bol človek kľudný, dôstojný a choval sa s kľudnou rozvahou. Nakoniec povedal: "Odovzdajte prosím moje poďakovanie veľkému náčelníkovi za jeho láskavú ponuku. Ten kôň je však mojim priateľom.Sme spoločníci. Poznám jeho dušu a viem, že on pozná tu moju. Nemôžem predať svojho priateľa.
Posol odišiel preč.

Za dva týždne na to, kôň starého muža zmizol. Keď vesničania počuli, že kôň sa stratil, všetci sa zhromaždili okolo starého muža.
"Starý muž, to je ale veľká smola. Mohol si svojho koňa predať veľkému náčelníkovi. Teraz nemáš ani koňa, ani peniaze To je ale veľká SMOLA".
Starý muž sa na každého vesničana pozrel svojimi miernymi očami, láskavými očami a povedal, "Nie je to smola. Nie je to šťastie. Nepoznáme celý príbeh.

O mesiac neskôr sa kôň starému muža vrátil a za ním nasledovali dvadsať ďalších nádherných koní. Každý z nich bol bujný a prekypoval vitalitou. Vesničania bežali ku starému mužovi.
"Starý muži, mal si Ty pravdu! Nebola to smola., že tvoj kôň utiekol. Bolo to pre teba naneštastie. Teraz nielenže máš svojho koňa späť, ale máš i dvadsať ďalších nádherných koní.. To je šťastie."
Starý muž pomaly zavrtel hlavou a s hlbokým súcitom povedal:" Nie je to dobré. Nie je to zlé. Nepoznáme celý príbeh. Povedzme len, že sa ten kôň vrátil." ľudia odchádzali a krútili hlavou. Vedeli, že je to veľké šťastie mať toľko krásnych koní.

Starý muž mal jediného syna, ktorý začal kone drezírovať. Syn každý deň skoro ráno vstával a pokračoval vo svojej práci. Jedného rána sa starý muž prišiel na svojho syna pozrieť. Syn sa vyšvihol na neosedlaného koňa. Kôň sa divoko postavil a otočil sa doprava, potom doľava. Zrazu jediným mocným kopnutím zadných nôh vyhodil syna vysoko do vzduchu. Syn starého muža dopadol na zem a ležal v prachu. Mal zlomené obidve nohy.
Všetci vesničania sa zbehli s veľkým plačom a lamentovaním. "To je ale nešťastie! Máš pravdu starý muži. To, že sa k tebe vrátil tvoj kôň, bola veľká smola. Teraz má tvoj jediný syn zlomené obe nohy a je z neho mrzák. Kto sa teraz postará o teba, až budeš starý? JE TO VEĽKÁ SMOLA!
Starý muž sa vzpriamil a vážny, hlasom povedal:"Nie je to smola. Nie je to šťastie. Povedzme len, že si môj syn zlomil nohy Nepoznáme celý príbeh." Vesničania odchádzali a krútili hlavami. Vedeli, že pre starého muža je to veľká smola.

Za nedlho vypukla v zemi vojna a veľký náčelník povolal všetkých mladých mužov z vesničky do boja. Bola to krutá vojna a vesničania vedeli, že už nikdy svojich synov neuvidia. Ešte jeden krát sa zhromaždili okolo starého muža. "Starý muž, máš pravdu. Nie je to pre teba smola, že si tvoj syn polámal nohy, pretože i keď je teraz z neho mrzák, stále máš svojho syna. My už nikdy svojich synov neuvidíme. Bolo to pre teba šťastie.."
A starý muž znovu povedal: "Nie je to šťastie. Nie je to smola. Nepoznáme celý príbeh."

Snažme sa dostať za rozlišovanie na dobré a zlé. Neposudzujme. Uvedomme si, že kým sme boli a čo sme zažili v minulosti, nie je dobré a nie je to zlé. Možno nepoznáme celý príbeh. Všetko, čo ste zažili a všetko čo vám urobili iní i to, čo ste urobili vy im bolo nesmierne dôležité pre Váš vývoj. I tie klamstvá, ktoré ste vyslovili, alebo i tie prípady, kedy ste sa chovali kruto, alebo nespravodlivo, bolo dôležité. Dokonca i veci, za ktoré sa hanbíte, vám pomohli stať sa tým, kým ste. Všetky naše skúsenosti nám pomáhajú byť súcitnými, milujúcimi a celými osobnosťami do tej miery, do akej ste schopní si odpustiť a prijať sa taký, aký ste.

Sliepka, čo znášala zlaté vajíčka

Nesmierne skúpy gazda choval na dvore sliepku, ktorá jedného dňa začala znášať zlaté vajíčka. Každý deň v kúte maštale pribudlo vajce z číreho zlata. Lakomému gazdovi to vŕtalo v hlave: "Ako to, že obyčajná sliepka znáša zlaté vajíčka?To nemôže byť len tak?!"

Každé ráno vybral z hniezda zlaté vajce, rukávom ho preleštil, aby sa pekne ligotalo, a doma v komôrke ho ukryl. Zlatých vajec mal už za košík, ale nikomu z nich nedal. Ani sliepke zrna neprisypal, aby sa jej odvďačil za nevšedný dar. Dokonca sa mu po čase vajíčok málilo.

"Tá sliepka v sebe skrýva isto poklad väčšej hodnoty", hútal skupáň, a tak si zmyslel, že skutočný poklad sa ukrýva v sliepkinom tele. Nevyčkal, kým mu sliepka naznáša ďalšie vajíčka, ale chytil ju a zabil.
Nech si však jej vnútro akokoľvek pozorne obzeral, nič zvláštne v nej nevidel. A tak sa sám o poklad pripravil, lebo zdroj zlata stratil.

U holiča, príbeh o viere a dôvere

Jeden muž, stejně jako každý jiný měsíc šel k holiči.
Začali spolu hovořit o různych věcech....A najednou.....
Hovořili o BOHU.

Holič řekl -Víte, já nevěřím, že Bůh existuje.
-Proč si to myslíte? zeptal se klient.
-Je to velmi prosté. Stačí jen vyjít na ulici, abych se přesvědčil, že Bůh není.
Kdyby byl Bůh, myslíte, že by bylo tolik nemocných? Existovali by opuštěné děti?
Kdyby Bůh byl, nebylo by BOLESTI, utrpení ....
Prostě ... nemůžu si představit Boha, který tohle dovolí..

Klient se zamyslel, chtěl něco říct, ale rezignoval. Nechtěl vyvolat nepotřebnou diskuzi.
Když holič dostříhal, klient zaplatil a odešel.

A v tom momentě uviděl na ulici člověka s dlouhými zanedbanými vousy i vlasy.
Vypadalo to, že už delší dobu jeho vlasy i vousy neviděli holiče. Byl zanedbaný a špinavý.

Tehdy se klient vrátil a řekl:
-Víte co? Holiči neexistují!
-Velmi směšné! Jak to nexistují? zeptal se holič. Já jsem jeden z nich!
-Ne! odporoval klient.-Holiči neexistují. Kdyby existovali, nebylo by tolik lidi s dlouhými vlasy
a vousy jako ten člověk na ulici.
-Ale nééé... Holiči existují, to jen lide nás nehledají, z vlastní vůle!
-No právě... Řekl klient. -Přesně tak. Bůh existuje, to jen lidé ho nehledají. A dělají to z
vlastní vůle. Proto je tolik utrpení a bolesti na světě.

Bůh nesliboval dny bez bolesti, radost bez utrpení, slunce bez deště.
Sliboval sílu na každý den, útěchu uprostřed slz a světlo na cestě...

Bůh řekl: Není důležité , jak se bude jmenovat tvůj anděl.
Ty ho nazveš jednoduše.... Přítelem !

Detské zrkadlo

Keď sa učiteľka v škole spýtala 10 –ročných detí, čo sa im na dospelých najviac nepáči, dostala takéto odpovede:

Dospelí dávajú sľuby, ktoré väčšinou buď zabudnú splniť, alebo sa vyhovoria, že to nemysleli až tak vážne.

Dospelí nerobia to, čo žiadajú od svojich detí – napríklad, neupracú si po sebe veci, nie sú pekne upravení, alebo nehovoria vždy pravdu.

Dospelí nikdy poriadne nepočúvajú, čo deti hovoria. Odpoveď majú vždy pripravenú skôr, než deti dokončia svoju otázku.

Dospelí robia chyby, ale nikdy si to nepriznajú. Vždy predstierajú, že sa nepomýlili, alebo že chybu urobil niekto iný.

Dospelí vyrušujú deti pri hre a myslia si, že im to nevadí. Ale ak dieťa vyruší dospelého, ten mu buď vynadá, alebo urobí ešte niečo horšie.

Dospelí sa nevedia vcítiť do túžob svojich detí. Ak si chcú deti niečo kúpiť – hoc aj za vlastné peniaze – a rodičom sa to nepáči, vždy povedia: „ Neviem si predstaviť, čo s tou haraburdou budeš robiť.“

Dospelí niekedy trestajú deti neprimerane. Podľa mňa nie je správne, ak ti za nejakú malú hlúposť, ktorú si vyviedol, vezmú niečo, čo pre teba znamená veľmi veľa. Inokedy možno urobíš naozaj niečo zlé a oni povedia, že ťa potrestajú, ale neurobia to. Nikdy nevieš, čo sa dá od nich očakávať.

Dospelí vždy hovoria o tom, čo robili a čo všetko vedeli, keď mali 10 rokov, ale nikdy sa nesnažia zamyslieť sa nad tým, čo to znamená mať 10 rokov práve teraz.

Dôležitý zoznam

Aj to najkrajšie a najideálnejšie manželstvo sa z času načas ocitne v búrkovom mračne.

Istá staršia pani, ktorá spolu s manželom oslavovala výročie zlatej svadby, prezradila hosťom tajomstvo svojho dlhého a šťastného manželstva.
„ V deň svadby som sa rozhodla, že si urobím zoznam 10 manželových nedostatkov, ktoré budem práve kvôli nášmu spoločnému šťastiu prehliadať,“ povedala pani.

Jeden z hostí ju poprosil, aby uviedla niektoré slabé stránky, ktoré si vtedy napísala.
Pani odpovedala: „ Poviem vám pravdu, nikdy som ten zoznam vlastne nenapísala. Ale kedykoľvek môj manžel urobil niečo, čo ma mohlo nahnevať a rozčúliť, povedala som si: „ Mám šťastie, je to na zozname!“

Návšteva troch starčekov múdrosti

Žena vyšla z domu a uvidela tam troch starých mužov s dlhými bielymi fúzami, ktorí sedeli na dvore. Nepoznala ich a takto ich oslovila: „Nespomínam si, že by som Vás poznala, ale musíte byť asi dosť hladní, keď tak na Vás pozerám. Poďte, prosím ďalej, vstúpte do nášho domu a zajedzte si niečo.“ Opýtali sa jej: „Je tu pán domu?“ „Nie, nie je“ odpovedal im žena. „Tak potom nemôžeme vstúpiť“ odvetili starčekovia.

Večer, keď sa manžel vrátil domov, povedala mu žena, čo sa jej prihodilo. Na to jej manžel povedal, aby znovu vyšla von, povedala im, že už prišiel domov a aby ich pozvala do vnútra. Žena tak urobila. Vyšla von a pozvala starčekov do vnútra.
„My nemôžeme vojsť do domu spoločne“ odpovedali jej traja starci.
„Prečo nie?“ spýtala sa nechápavo žena.
Jeden z tých starých mužov jej začal vysvetľovať. Ukázal na jedného zo svojich spoločníkov a povedal: „Jeho meno je ZDRAVIE.“ Ukázal na druhého a predstavil ho, že sa volá ÚSPECH. „A moje meno je LÁSKA“ dodal a predstavil seba. Potom dodal: „Teraz choď, vráť sa domov a prediskutuj s manželom, ktorého z nás chcete doma“. Žena sa vrátila a povedala mužovi, čo počula. Jej manžel mal veľkú radosť a nadšene zvolal: „Aké milé! Vzhľadom na túto situáciu pozveme Zdravie. Nech vstúpi a naplní náš dom zdravím.“ Žena však nesúhlasila a spýtala sa: „Drahý, prečo nepozveme Úspech?“ Svokra, ktorá bývala s nimi v dome a vypočula ich rozhovor, vbehla ku nim do izby so svojim návrhom: „Nebolo by lepšie pozvať Lásku? Náš dom by bol naplnený láskou!“ „Dáme na jej radu“ povedal manžel žene. „Choď von a pozvi Lásku. Bude to náš najlepší hosť!“ Žena vyšla von a spýtala sa tých troch mužov: „Ktorý z Vás je Láska? Poďte, prosím, a buďte našim hosťom.“

Muž zvaný Láska vstal a šiel k domu. Ostatní dvaja vstali tiež a nasledovali ho. Prekvapená žena sa opýtala Zdravia a Úspechu: „Pozvala som len Lásku, prečo idete tiež?“ Na to starčekovia odpovedali spoločne: „Keby ste pozvali Zdravie alebo Úspech, ostatní dvaja by zostali vonku, ale Vy ste pozvali Lásku. A kdekoľvek ide Láska, my ideme s ním. Kdekoľvek je Láska, tam je aj Zdravie a Úspech – Nezabudnite na to!“

Zázračný bambus

Čínsky bambus je veľmi zvláštna rastlina. Keď ho zasadíte, prvé štyri roky vôbec nerastie – aspoň nám sa to tak zdá. Človek by mal pokušenie vykopať a zasadiť si radšej niečo iné. Ale trpezliví čínski záhradníci vedia svoje. Preto rastlinku trpezlivo okopávajú a polievajú, aj keď je stále rovnako malá. Potom sa však niečo stane. V priebehu piateho roka vyrastie zrazu za 60 dní do 30 metrovej výšky. Keby ste ho videli a nevedeli by ste, ako rastie, čo by ste povedali? Že vyrástol za 60 dní, alebo za 5 rokov?

Myslím si, že aj náš život sa podobá čínskemu bambusu. Niekedy sa celé roky snažíme a snažíme... a zdá sa, že sa nedeje vôbec nič. Ak však trpezlivo robíš to, čo je správne, výsledok sa určite dostaví a tvoje úsilie bude odmenené.


Kto má trpezlivosť, dokáže všetko, čo chce.

Hľadajte neobyčajnosť v obyčajných veciach.

Počul som raz historku o tom, ako sa reportér pýtal dvoch robotníkov. Najprv položil otázku prvému: ,, Čo robíte? “ Povedal, že je murár a začal sa sťažovať, že robí ako otrok za nízku mzdu a vlastne mrhá dni tým, že kladie jednu tehlu na druhú.

Potom reportér položil tú istú otázku druhému robotníkovi. Jeho odpoveď bola celkom iná. ,, Som najšťastnejší človek na svete, “ odvetil. ,, Podieľam sa na výstavbe dôležitých a krásnych architektonických diel. Aj mojou zásluhou sa z obyčajných tehál stávajú výnimočné stavby. Obaja mali pravdu.

Každý totiž nachádza v živote len to, čo v ňom chce nájsť. Ak hľadáte nepríjemné, nájdete ich dosť. Ak chcete nájsť na druhých, na svojej práci, na svete a vo všeobecnosti chyby, určite sa vám to podarí. Ale opak je pravdou.

Ak hľadáte v obyčajných veciach nevšednosť, teda čaro, naučíte sa ju nájsť. Ten murár vidí za tehlami krásne katedrály. Otázka znie, či to dokážete i vy. Viete nájsť nevšedný súlad vo svete okolo nás, dokonalosť v činnosti vesmíru, výnimočnú krásu prírody, neuveriteľný zázrak ľudského života?

Podľa mňa je to všetko záležitosť vôle. Je to naozaj veľa, za čo môžeme byť vďační, čo môžeme s úctou obdivovať. Život je vzácny a výnimočný. Venujme mu trošku pozornosti a uvidíte, že tie najobyčajnejšie veci získajú iný význam.

Hovor, čo cítiš ...

Pokiaľ by Boh na chvíľu zabudol, že som len bábkou a daroval mi
ešte odrobinku života, využil by som ten čas najlepšie ako len dokážem.
Pravdepodobne by som nepovedal všetko, nad čím premýšľam,
ale určite by som si premyslel všetko, čo poviem.
Hodnotil by som veci nie podľa ceny, ale podľa významu.
Spal by som málo a sníval viac, pretože viem, že každú minútu
so zatvorenými očami strácame šesťdesiat sekúnd svetla.
Šiel by som, keď sa iní zastavujú, budil by som sa, keď iní spia.

Keby mi Boh daroval ešte odrobinku života, jednoducho by som sa
obliekol a kráčal k slnku a objavoval by som nielen svoje telo, ale aj
svoju dušu. Presviedčal by som ľudí, ako veľmi sa mýlia, ak si myslia,
že je nevhodné zamilovať sa, keď je človek starý. Nevedia
totiž, že starnú práve preto, lebo utekajú pred láskou.

Dieťaťu by som pripravil krídla, ale dal by som mu ich, až keď sa
naučí lietať. Ľuďom vo vyššom veku by som pripomenul, že smrť
neprichádza so starobou, ale so zabudnutím, či opustenosťou.

Toľko vecí som sa od vás naučil, ľudia.... Naučil som sa, že
všetci chcú žiť na vrcholku hory, ale zabúdajú, že naozajstné šťastie
sa skrýva v spôsobe, akým naň vystupujeme. NAučil som sa,
že keď prvorodenec po prvý raz chytí svojou dlaňou palec svojho otca,
drží ho už navždy. Naučil som sa, že človek môže pozerať
na druhého zhora iba vtedy, keď mu chce pomôcť, aby sa zodvihol...

Je ešte mnoho vecí, ktoré som sa od vás mohol naučiť, ale v skutočnosti
sa mi neveľmi zídu, pretože vo chvíli, keď ma vložia do truhly, nebudem
už nažive.

Hovor vždy, čo cítiš a rob, čo myslíš. Keby som vedel, že ťa
dnes posledný raz uvidím spať, silne by som ťa objal a modlil
by som sa k Pánovi, aby mi dovolil byť tvojím anjelom strážnym. Keby som
vedel, že toto sú posledné minúty, v ktorých ťa vidím, povedal by
som : Milujem ťa. A nepredpokladal by som hlúpo, že o tom
predsa vieš.

Vždy je nejaké ráno a život nám dáva možnosť urobiť dobrý skutok,
ale pokial sa mýlim a dnešok je všetkým, čo mi ostáva,
chcel by som ti povedať ako veľmi ťa milujem a že na teba nikdy
nezabudnem .

Ráno nie je zaručené nikomu ani mladému, ani starému. Možno, že
dnes sa posledný raz pozeráš na tých, ktorých miluješ. Preto sa
nezdržuj a urob dnes to, čo môžeš, pretože ak sa ukáže, že sa nedočkáš
rána, budeš ľutovať deň, v ktorom si nemal čas na jeden úsmev,
na jeden bozk, budeš ľutovať, že si bol príliš
zaujatý na to, aby si im splnil posledné želanie.

Buď vždy nablízku tým, ktorých miluješ, buď na nich dobrý
a nájdi si čas , aby si im povedal: Je mi ťažko. Prepáč. Prosím.
Ďakujem... a všetky tie láskavé slová, ktoré poznáš. Nikto
si ťa nebude pamätať za tvoje utajené myšlienky, preto pros Pána o
silu a múdrosť, aby si ich mohol vypovedať. Dokáž svojim priateľom
a blízkym, ako veľmi ich potrebuješ.

Rozhovor s Bohom

Poď ďalej, riekol Boh. „Tak ty by si so mnou chcel spraviť rozhovor?“

„Ak máš čas?“, opýtal som sa.

Boh sa usmial a odpovedal: „Môj čas je večnosť, a preto je ho dosť na všetko. A na čo sa ma vlastne chceš opýtať?“

„Čo Ťa na ľudoch najviac prekvapuje?“ To, že ich nudí byť deťmi a tak sa ponáhľajú byť dospelými, a keď sú dospelí, zasa túžia byť deťmi.

Prekvapuje ma, že strácajú zdravie, aby zarobili peniaze, a potom utrácajú peniaze na to, aby dali do poriadku svoje zdravie.

Prekvapuje ma, že sa toľko strachujú o svoju budúcnosť, až zabúdajú na prítomnosť. A tak vlastne nežijú ani pre prítomnosť ani pre budúcnosť.

Prekvapuje ma, že žijú ako keby nikdy nemohli zomrieť, a že umierajú, ako keby nikdy nežili.“

Potom som sa opýtal: „Čo by si ako rodič chcel naučiť svoje deti?“ Boh sa usmial a odpovedal:

„Chcem, aby poznali, že nemôžu nikoho prinútiť k láske. Smú iba dovoliť, aby ich druhí milovali.

Chcem, aby poznali, že najcennejšie není to, čo v živote majú, ale koho majú.

Chcem, aby poznali, že není dobré sa porovnávať s druhými. Každý bude súdený sám za seba. Nie preto, že je lepši alebo horši než iní.

Chcem, aby poznali, že stačí len pár sekúnd, na spôsobenie hlbokých rán ľudom, ktorých milujeme, ale trvá mnoho rokov, než sa tie rany zahoja.

Chcem, aby sa naučili odpútať. Odpúšťať skutkom

Chcem, aby vedeli, že sú ľudia, ktorí ich veľmi milujú, ale niektorí nevedia vyjadriť svoje city.

Chcem, aby vedeli, že si môžu kúpiť všetko, až na skutočné šťastie.

Chcem, aby poznali, že skutočný priateľ je ten, kto o nich všetko vie, a napriek tomu ich má rád.

Chce, aby poznali, že vždy nestačí, aby im odpúšťali druhí, ale aj oni sami musia odpúšťať. „

Keď som sa začal mať rád

Keď som sa skutočne začal mať rád, prišiel som na to, že emocionálna bolesť a utrpenie sú pre mňa len varovaním, aby som nežil proti svojej pravde. Dnes viem, že sa to nazýva BYŤ AUTENTICKÝ.

Keď som sa skutočne začal mať rád, uvedomil som si, ako veľmi niekoho zahanbuje, keď mu vnucujem svoje priania, hoci som vedel, že ešte nedozrel ani čas, ani ten človek nebol pripravený, i keď som tým človekom bol ja sám, dnes viem, že sa to nazýva SEBAÚCTA.

Keď som sa skutočne začal mať rád, prestal som túžiť po inom živote a bol som schopný vidieť, že všetko okolo mňa je výzvou na další rast. Dnes viem, že sa to nazýva ZRELOSŤ.

Keď som sa skutočne začal mať rád, pochopil som, že som vždy a pri každej príležitosti v pravom čase na pravom mieste, a všetko, čo sa odohráva okolo mňa, je správne. Odvtedy som mohol byť pokojný. Dnes viem, že sa to nazýva SEBAÚCTA.

Keď som sa skutočne začal mať rád, prestal som sa oberať o svoj voľný čas a prestal som vymýšľať veľkolepé projekty do budúcnosti. Dnes robím len to, čo mi prináša zábavu a radosť, to, čo mám rád a čo teší moje srdce, mojím vlastným spôsobom aj tempom. Dnes viem, že sa to nazýva ÚPRIMNOSŤ.

Keď som sa skutočne začal mať rád, oslobodil som sa od všetkého, čo pre mňa nebolo zdravé. Od jedla, ľudí, vecí, situácií a od všetkého, čo ma ustavične ťahalo dole, preč od seba samého. Na začiatku som to nazýval "zdravým egoizmom". Ale dnes viem, že je to SEBALÁSKA.

Keď som sa skutočne začal mať rád, prestal som chcieť mať stále pravdu. Potom som sa menej mýlil. Dnes viem, že sa to nazýva JEDNODUCHO - BYŤ

Keď som sa skutočne začal mať rád, zdráhal som sa žiť naďalej v minulosti a starať sa o svoju budúcnosť. Teraz žijem viac v tomto okamihu, v ktorom sa VŠETKO odohráva. Tak teraz žijem každý deň a nazývam to DOKONALOSŤ.

Keď som sa skutočne začal mať rád, prišiel som na to, že ma moje myslenie môže priviesť do choroby a do chudoby. Keď som sa však dožadoval svojej sily srdca, môj rozum dostal dôležitého partnera. Toto spojenie nazývam MÚDROSŤ SRDCA.

Nemusíme sa viac báť rozporov, konfliktov a problémov so sebou samými a s inými, pretože aj hviezdy niekedy na seba narazia, a vtedy vznikajú nové svety. Dnes viem, že TO JE ŽIVOT.

Príbeh o čestnosti

Jeden úspešný podnikateľ zostarol. Vedel, že nastal čas vybrať jeho nástupcu. Namiesto toho, aby vybral niekoho z jeho riaditeľov, alebo detí , urobil niečo iné. Zvolal všetkých mladých vedúcich.


A povedal: “ Nastal, čas, aby som odovzdal moju funkciu jednému z vás.


Všetci mladí vedúci zostali veľmi prekvapení.


“Každému jednému z vás dám jedno semienko. Jedno veľmi dôležité semienko. Chcem, aby ste ho nasadili a starali sa o neho po celý nasledujúci rok. Po roku porovnám všetky vaše rastlinky, ktoré z neho vzišli a rozhodnem, ktorý z vás bude mojím nasledovníkom.
Tak ako ostatní, aj muž menom Jim dostal takéto semienko. Prišieľ domov, a celý nadšený porozprával svojej žene príbeh o jeho šéfovi a úlohe, ktorú dostal. Ihneď semienko nasadili a urobili, všetko potrebné aby rastlinka vzišla.
Jim polieval semienko každý jeden deň a čakal, na jeho prebudenie. Asi po troch týždňoch, Jimovi kolegovia, začali s nadšením rozprávať o malých rastlinkách, ktoré im začali rásť.
Jim stále kontroloval jeho semienko, ale zatiaľ sa nič, čo by sa podobalo na rastlinku neukázalo. Prešlo 5 týždňov a stále nič. Zatiaľ, čo iný sa z rastliniek tešili, Jim cítil, že zlyhal.


Po 6 mesiacoch, Jim vedel, že semienko zničil. Všetci už mali väčšie stromčeky. On nemal nič. Svojím kolegom nič nehovoril a naďalej, polieval a hnojil svoje semienko. Tak veľmi túžil, aby sa prebudilo.
Konečne prešiel rok. Šéf firmy, si dal zvolať všetkých vedúcich pracovníkov. Jim, proste nechcel prísť s prázdnym kvetináčom, ale jeho žena ho presvedčila, aby šiel a bol úprimný.
Jimovi bolo veľmi ťažko. Bolo to pre neho veľmi zahambujúce, ale vedel, že jeho žena má pravdu.
Jim zobral prázdny kvetináč k šéfovi. Bol udivený aké krásne rastliny dopestovali, jeho kolegovia. Boli prekrásne. Rôznych tvarov a veľkostí. Jim položil svoj prázdny kvetináč na dlážku. Väčšina jeho kolegov sa mu smialo, a niektorým ho bolo ľúto.


Šéf prišieľ do miestnosti a pozdravil všetkých. Jim sa snažil byť nenápadný a zostal v zadu.


Šéf povedal: “ Krása. Dopestovali ste nádherné rastlinky. Teraz, z Vás vyberiem jedného, ktorý sa stane mojím nástupcom.


Šéf si všimol Jima, ktorý naplašene stál s prázdnym kvetináčom. Nechal si ho zavolať.

Jim zostal zhrozený. “Bože, teraz zistí, že som zlyhal. Asi prídem o prácu.” Pomyslel si.


Šéf nechal všetkých posadiť okrem Jima a zvolal. Predstavujem Vám vášho nového šéfa. Jeho meno je Jim!

Jim tomu nemohol uveriť. Veď semienko nedokázal ani naklíčiť.

‘’Ako môže byť on nový šéf?” Pýtali sa ostatní.

Šéf povedal: ‘’ Pred rokom, v tento deň som vám dal všetkým semienka, ktoré ste mali zasiať, polievať ich a dnes ste mi ich mali priniesť. Lenže všetkým som dal uvarené semienka. Boli mŕtve. Nebolo možné, aby sa ujali.
Všetci ste mi doniesli zdravé a krásne rastlinky. Keď ste zistili, že sa vám semienko neujalo, vymenili ste ho za dobré. Všetci, okrem Jima. Jim ukázal svoju čestnosť a odvahu a práve preto ho menujem za nového šéfa mojej firmy.”


*Ak zasejete čestnosť, zožnete dôveru

*Ak zasejete dobrotu, zožnete priateľov

*Ak zasejete pokoru, zožnete veľkosť a silu

*Ak zasejete dobrú a kvalitnú prácu, zožnete úspech


Tak buďte veľmi pozorný, čo dnes sejete vy, pretože to určí, čo v budúcnosti zožnete.

Otvorený list

Keby mi Boh daroval ešte odrobinku života, využil by som ten čas najlepšie ako len dokážem.

Pravdepodobne by som nepovedal všetko, nad čím premýšľam, ale určite by som si premyslel všetko, čo poviem.

Spal by som málo a sníval viac, pretože viem, že každú minútu so zatvorenými očami strácame šesťdesiat sekúnd svetla. Šiel by som, keď sa iní zastavujú, budil by som sa, keď iní spia.

Keby mi Boh ešte daroval odrobinku života, jednoducho by som sa obliekol a kráčal k slnku a objavoval by som nielen svoje telo, ale aj svoju dušu.

Presviedčal by som ľudí, ako veľmi sa mýlia, ak si myslia, že je nevhodné zamilovať sa, keď je človek starý. Nevedia totiž, že starnú práve preto, lebo utekajú pred láskou.

Dieťaťu by som pripravil krídla, ale dal by som mu ich, až keď sa naučí lietať.

Ľuďom vo vyššom veku by som pripomenul, že smrť neprichádza so starobou, ale so zabudnutím, či opustenosťou.

Toľko vecí som sa od vás naučil, ľudia...

Naučil som sa, že všetci chcú žiť na vrcholku hory, ale zabúdajú, že naozajstné šťastie sa skrýva v spôsobe, akým naň vystupujeme.

Naučil som sa, že keď novorodenec po prvý raz chytí svojou dlaňou palec svojho otca, drží ho už navždy

Naučil som sa, že človek môže pozerať na druhého zhora iba vtedy, keď mu chce pomôcť, aby sa zodvihol...

Hovor vždy, čo cítiš a rob, čo myslíš.

Keby som vedel, že ťa dnes posledný raz uvidím spať, silne by som ťa objal a modlil by som sa k Pánovi, aby mi dovolil byť tvojím anjelom strážnym.

Keby som vedel, že toto sú posledné minúty, v ktorých ťa vidím, povedal by som : milujem Ťa. A nepredpokladal by som hlúpo, že o tom predsa vieš.

Ráno nie je zaručené nikomu, ani mladému ani starému. Možno, že dnes sa posledný raz pozeráš na tých, ktorých miluješ. Preto sa nezdržuj a urob dnes to, čo môžeš, pretože ak sa ukáže, že sa nedočkáš rána, budeš ľutovať deň, v ktorom si nemal čas na jeden úsmev, na jeden bozk, budeš ľutovať, že si bol príliš zaujatý na to, aby si im splnil posledné želanie.

Buď vždy nablízku tým, ktorých miluješ, buď na nich dobrý a nájdi si čas, aby si im povedal : Je mi ťažko. Prepáč. Prosím. Ďakujem... a všetky tie láskavé slová, ktoré poznáš. Nikto si ťa nebude pamätať za Tvoje utajené myšlienky, preto pros Pána o silu a múdrosť, aby si ich mohol vypovedať. Dokáž svojim priateľom a blízkym, ako veľmi ich potrebuješ.

Zodpovednosť

Žiť život a smieť silou svojho cítenia a myslenia nepretržite usmerňovať prúd duchovnej sily je pre nás, ľudí, zaväzujúce! Existujú len dva možné smery na ceste napredovania: jeden smeruje ku všetkému vznešenému a čistému – za Svetlom a druhý smer je všetkému čistému vzdialený, od Svetla odvrátený.

Nevyhnutné osudové rozhodnutie vykročiť zvoleným smerom je však aj napriek svojej dôležitosti a zavádzajúcim vplyvom okolia výsadne vecou slobodnej voľby, z ktorej pred dôslednými Zákonmi Stvorenia vzniká každému z nás plná osobná zodpovednosť!

Ako sa však v dnešnej dobe staviame k zodpovednosti za naše myšlienky, slová a všetky viditeľné činy, ktoré o nás každodenne svedčia a utvárajú náš osud? Nevytráca sa z nášho života prirodzená túžba starať sa o duchovný rast, ktorý by prinášal osoh nielen nám samým, ale predovšetkým celému Stvoreniu? Nezabúdame, že aj napriek výraznému pokroku vedy a techniky, na ktorý sme takí pyšní, musíme pred Stvoriteľovou všemúdrosťou ostať úplne bezcennými, ak na prvoradé miesto v našom živote nepovýšime nehynúce hodnoty ducha? Koľko vecí a javov nasvedčuje tomu, že by sme kráčali po cestách Svetla?

Nájdime v sebe odvahu a pozrime sa na život v nás a okolo nás!

Počas celého života svojím chcením do Stvorenia niečo zasievame a ustavične niečo žneme, pričom práve pri žatve nami zasiatych rozhodnutí spoznávame hodnotu alebo bezcennosť cesty, na ktorú sme nastúpili. Šťastie a cituplná vďaka za vzácny Dar bytia by mala v podobe radostných činov stúpať od nás nahor k Výšinám. Radostná vďaka za bytie, poskytnuté nám na ďalší duchovný vývoj, smerujúci k vysokému cieľu, ktorým je koruna večného a blaženého života v Raji, v našom duchovnom domove.

Kým sme s plnou silou schopní bojovať za svetlé a ušľachtilé hodnoty, nesmieme stratiť ani hodinu! Veď kto vie, dokedy nám táto milosť bude ešte ponechaná. Dnes sa možno smieme tešiť zo zdravia, ktoré nám spoľahlivo slúži alebo dokonca z dobrého spoločenského postavenia, cez ktoré máme možnosť prenikavo pôsobiť a slúžiť dobru. Čo nás však čaká, ak poskytnuté možnosti nevyužijeme a nečakaným úderom osudu sa náhle ocitneme bezmocní a celkom odkázaní na pomoc druhých? Kto vykoná prácu, ktorá na každého z nás čaká? A napokon, kto sa bude potom zaujímať o nás a náš ďalší vnútorný rast, keď my sami sme sa oň v období veľkých životných príležitostí vôbec nestarali?

Vyvarujme sa toho, aby na nás niekedy v budúcnosti musela doľahnúť úzkosť z prežívania takéhoto sklamania! Vystríhajme sa okamihu, v ktorom by sme s bezradnosťou v srdci museli prosiť čo len o jednu jedinú hodinu či minútu na nápravu všetkého strateného a zanedbaného. Veď ani nevieme, či nám vôbec bude dopriata, pretože na potreby svojho ducha tak málo dbáme.

Je životnou úlohou každého človeka, aby citom dokázal vytušiť naliehavú potrebu zodpovedne využiť prítomnosť so všetkými šancami, ktoré ponúka.

„Zodpovedne“ však znamená s poznaním Vôle Stvoriteľa, v ktorej je obsiahnutý smer a zároveň i cieľ našej cesty. História potvrdzuje, že ľudská svojvôľa, vlastné domýšľavé konanie a ignorovanie Zákonov Stvorenia prináša vždy len sklamanie a bolestné skúsenosti v rozmanitých podobách. Prečo sa nedokážeme každý deň aspoň na chvíľu zastaviť a pozorovať, ako sú všetky životné súvislosti obdivuhodným spôsobom úzko prepojené a bezpodmienečne podrobené Sile, usmerňujúcej aj beh nášho vlastného života?

Pred koľkými bolesťami a utrpením by sme sa mohli uchrániť, keby sme sa už dnes zamýšľali nad svojím zajtrajškom! Keby sme konečne našli silu ostať chvíľu sami, zniesť pohľad na svoju pravú podobu a vlastnou námahou si začali tkať ušľachtilý šat ducha, ktorý nás učiní hodnými označovať sa pomenovaním „človek“.

Najskôr sa však musíme stať priateľmi ticha, pretože len v tichu sa rodia zmysluplné činy. Pokiaľ sa tak nestane, všetky naše ciele sa rozplynú v množstve slov. Svoju pravú podobu či skôr duchovnú nahotu nikdy neuvidíme, a preto ju budeme aj naďalej považovať za skvostné rúcho, ktoré sa však pred Stvoriteľom necení o nič viac než deravý kus tuláckeho odevu.

Ak budeme trpezliví, vo všetkom živom dianí rozpoznáme zásah vyššej moci a v pokornej bázni odhodlane vykonáme prvý cieľavedomý krok k slobode ducha. V tomto duchovnom precitnutí pochopíme aj svoju úlohu na Zemi a svojím prirodzeným životom budeme svedčiť o Múdrosti a Dokonalosti Stvoriteľa, pôvodcu všetkého bytia. Potom pochopíme, že až týmto okamihom začíname skutočne žiť.

List synovi

Milý syn,

prichádza čas, keď budem musieť nastúpiť cestu, z ktorej niet návratu. Nemôžem Ťa vziať so sebou a preto Ťa nechávam tu, vo svete, kde dobrá rada nie je zbytočná. Nikto sa nenarodil múdry. Každý potrebuje skúsenosti a čas. Žil som a pozoroval svet dlhšie ako Ty a preto vedz, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. Videl som spadnúť nejednu žiariacu hviezdu a videl som aj to, ako sa mnoho palíc, o ktoré sa ľudia opierali, zlomilo. Chcem Ti dať niekoľko rád, aby si vedel, na čo som prišiel a čo ma naučili vlastné chyby a čas.

Uprostred hluku a náhlenia buď pokojný a trpezlivý. Mysli na pokoj a mier, ktorý môže existovať len v tichu. Usiluj sa zo všetkých síl vychádzať s ľuďmi dobre. Svoj názor vyslovuj pokojne a jasne, ale vypočuj si aj iných. Nezabudni, že aj tí, ktorí nie sú učení a často konajú nenápadne, Ti majú čo povedať. Vyvaruj sa ľudí hlučných a násilných. Tí do Tvojho života neprinesú nič iné ako nepokoj.

Keď sa Ti raz podarí splniť svoje predsavzatia a budeš mať úspech, ostaň aj naďalej skromný. Skromnosť je nesmierny majetok v kolotoči času. Vedz, že Pravda sa nikdy neriadi podľa nás, ale my sa musíme riadiť podľa Pravdy. Nikoho sa neboj viac ako seba samého. V našom vnútri býva sudca, ktorý neklame a na ktorom záleží viac ako na súhlase celého sveta. Je to svedomie. Nerob preto nič proti jeho radám. Pamätaj si však, že hovorí veľmi ticho a keď ho budeš neustále prehliadať, stíchne úplne. Toho sa vyvaruj!

Uč sa od druhých a kde sa hovorí o múdrosti Svetla, slobode, pokore a láske, tam vždy pozorne počúvaj. Keď Ťa bude niekto chcieť naučiť múdrosti, pozri sa mu najprv do tváre, lebo rozdávať môže len ten, kto sám niečo vlastní. Nikoho však nepodceňuj! Veď porozumieť človeku je veľmi ťažké.

Neuč iných, pokiaľ sám nie si múdry.

Konaj dobro a nestaraj sa o odmenu. Svoju prácu vykonávaj s plnou zodpovednosťou a o cudzie záležitosti sa nestaraj. Nikomu sa nepoklonkuj a sám poklonkovanie neprijímaj. Nehovor všetko, čo vieš, ale sleduj, čo hovoríš, lebo vypustené slovo je ako vták, ktorého už nechytíš. Buď ochotný vypočuť každého, ale sám sa nesťažuj. Maj stále na pamäti niečo dobré. Nespôsobuj žiadnemu tvoru, človeku ani dievčaťu ťažké srdce. Pamätaj si, že aj Tvoja matka bola kedysi dievčaťom. Denne rozmýšľaj o živote i o smrti, aby si s pokojnou mysľou mohol raz odísť z tohto sveta...

Exuperyho modlitba

Neprosím o zázrak, Pane, ale o silu pre všedný život.

Nauč ma umeniu malých krokov.

Sprav ma vynaliezavým a vynachádzavým, sprav ma sebaistým v správny čas.

Obdar ma jemnocitom, aby som dokázal odlíšiť prvoradé od druhoradého.

Prosím o silu disciplíny a miery, aby som len tak neprekĺzol životom a svoje dni si rozumne rozdelil.

Aby som neprespal záblesky svetla života, a aby som si aspoň tu a tam našiel čas na umelecký zážitok.

Umožni mi utvrdiť sa v tom, že snívať o minulosti či budúcnosti mi neprospieva.

Pomôž mi čo najlepšie zvládnuť to, čo je najbližšie, pomôž mi pokladať práve prežívanú hodinu za najdôležitejšiu.

Ochráň ma pred naivnou vierou, že v živote musí ísť všetko hladko.

Daruj mi triezve poznanie, že ťažkosti, porážky, neúspechy a sklamania sú súčasťou života, že vďaka nim rastieme a dozrievame.

Pripomínaj mi, že rozum sa často stavia proti srdcu.

Pošli mi v pravej chvíli niekoho, kto má odvahu povedať mi pravdu s láskou.

Chlieb náš každodenný daj mi pre telo i dušu.

Prosím Ťa o prejav Tvojej lásky, priateľské echo a aspoň tu a tam náznak, že som užitočný.

Viem, že veľa problémov sa rieši nekonaním; daj, aby som dokázal čakať.

Nech vždy nechám Teba i ostatných dohovoriť.

To najdôležitejšie si človek nehovorí sám; býva mu povedané.

Ty vieš, ako veľmi potrebujeme priateľstvo.

Daj, aby som dorástol na túto najkrajšiu, najťažšiu, najriskantnejšiu a najnežnejšiu vec života.

Vnukni mi pravú chvíľu a pravé miesto, kde môžem zanechať balíček dobra - slovami, či bez slov.

Chráň ma pred strachom, že by som mohol premárniť svoj život.

Nedaj mi to, čo si želám, ale to, čo potrebujem. Nauč ma umeniu malých krokov!

Paradox našich čias

Dnes máme väčšie domy a menšie rodiny. Viac vymožeností, ale menej času. Máme viac titulov, ale menej zdravého rozumu. Viac vedomostí, ale menej súdnosti. Máme viac odborníkov, ale aj viac problémov. Viac zdravotníctva, ale menej starostlivosti.

Utrácame príliš bezstarostne. Smejeme sa primálo. Jazdíme prirýchlo. Pohneváme sa priskoro. Udobrujeme prineskoro. Čítame príliš málo. Televíziu sledujeme priveľa. Znásobili sme naše majetky, ale zredukovali naše hodnoty. Rozprávame priveľa, milujeme primálo a klameme príliš často. Učíme sa zarábať na živobytie, ale nie ako žiť. Pridali sme roky životu, ale nie život rokom.

Máme vyššie budovy, ale nižšie charaktery. Širšie diaľnice, ale užšie obzory. Míňame viac, ale máme menej. Kupujeme viac, tešíme sa z toho menej. Píšeme viac, učíme sa menej. Plánujeme viac, dokončujeme menej. Naučili sme sa ponáhľať sa, ale nie čakať.

Cestujeme na Mesiac a späť, ale máme problém prejsť cez ulicu navštíviť susedov. Dobýjame vonkajší vesmír, ale nie vnútorný. Rozbili sme atóm, ale nie naše predsudky.

Toto je čas rýchleho stravovania a pomalého trávenia. Čas vysokých mužov a nízkych charakterov. Vytvorili sme viac počítačov pre viac informácií, aby sme vytvorili viac kópií, ale máme menej komunikácie. Máme vyššiu kvantitu, ale nižšiu kvalitu. Viac voľného času a menej zábavy. Viac druhov jedla, ale menej výživy. Dva platy, ale viac rozvodov. Krajšie domy, ale neúplné rodiny.

Preto navrhujem... že tak ako dnes, nenechávaj nič na zvláštnu príležitosť. Pretože každý deň, ktorý žiješ, je zvláštna príležitosť.

Vyhľadávaj vedomosti, čítaj viac, seď na verande a obdivuj výhľad, bez toho, aby si venoval pozornosť svojim potrebám. Tráv viac času s rodinou a priateľmi, jedz obľúbené jedlá a navštevuj miesta, ktoré máš rád.

Život je reťaz radostných momentov, nie je len o prežití. Povedz svojej rodine a priateľom ako veľmi ich ľúbiš. Neodkladaj nič, čo vnáša smiech a radosť do tvojho života.

Každý deň, každá hodina, každá minúta je výnimočná a ty nevieš, či nebude tvoja posledná...

Chcenie

Bola jar, ale ja som chcel, aby bolo leto - s jeho dlhými teplými dňami a možnosťou byť veľa vonku.

Bolo leto, ale ja som chcel, aby bola jeseň - s jej pestrým lístím a chladným priezračným vzduchom.

Bola jeseň, ale ja som chcel, aby bola zima - s jej krásnym snehom a radostnými Vianocami.

Bola zima, ale ja som chcel aby bola jar - s prebúdzajúcou sa prírodou a teplom.

Bol som dieťa, ale chcel som byť dospelý - užívať si slobodu a mať úctu.

Bolo mi dvadsať, ale ja som chcel, aby mi bolo tridsať - bol zrelý a skúsený.

Bolo mi štyridsať, a ja som chcel, aby mi bolo dvadsať - bol mladý a bez starostí.

Bol som v dôchodku, ale chcel som, aby mi bolo štyridsať - s bystrou mysľou a bez bolesti veku.

Život mi uplynul, a ja som nepochopil, čo vlastne chcem.

Príbeh lásky

Kde bolo, tam bolo...

Pred dlhou, dlhou dobou existoval ostrov, na ktorom žili všetky pocity človeka: dobrá nálada, smútok, múdrosť… a okrem ostatných rôznych pocitov aj láska.

Jedného dňa sa pocity dozvedeli, že sa ostrov potopí. Každý si teda pripravil svoju loď a chystal sa odplávať z ostrova. Len láska chcela čakať do poslednej chvíle. Ešte než sa ostrov potopil, prosila láska o pomoc.

Na luxusnej lodi plávalo okolo lásky bohatstvo. Opýtala sa: “Bohatstvo, môžeš ma zobrať so sebou?” “Nie, nemôžem. Mám na svojej lodi veľa zlata a striebra. Tu pre teba nie je miesto.”

Tak sa láska opýtala pýchy, ktorá plávala okolo na prenádhernej lodi. “Pýcha, môžeš ma vziať so sebou?” “Ja ťa, láska, nemôžem zobrať…” odpovedala pýcha,“ tu je všetko perfektné. Mohla by si poškodiť moju loď.”

Láska sa teda opýtala smútku, ktorý plával okolo: “Smútok, prosím Ťa, vezmi ma so sebou” “Ach láska,“ povedal smútok, ”ja som tak smutný, že musím zostať sám.”

Dobrá nálada preplávala okolo lásky, ale bola taká spokojná, že ani nepočula, že na ňu láska volá.

Zrazu nejaký hlas povedal: “Poď láska, ja ťa zoberiem.” Bol to nejaký starec, kto prehovoril.

Láska bola taká vďačná a šťastná, že sa zabudla opýtať na starcovo meno. Keď doplávali na pevninu, starec odišiel.

Láska si uvedomila, že mu je veľa dlžná a opýtala sa múdrosti: “Múdrosť, môžeš mi povedať, kto mi pomohol?” “To bol čas.” odpovedala múdrosť.

“Čas?” opýtala sa láska, “prečo mi pomohol čas?”

A múdrosť odpovedala: “Pretože len čas vie, aká dôležitá je v živote láska.”

Šťastie

Sami seba presviedčame, že život bude lepší, keď sa oženíme, budeme mať dieťa a potom ďalšie.

Potom nie sme spokojní, pretože naše deti nie sú dosť veľké a všetko sa zmení k lepšiemu, keď vyrastú.

Potom nie sme spokojní, pretože dosiahnu pubertu a musíme sa s tým pasovať. Určite budeme šťastnejší, keď z toho konečne vyrastú.

Hovoríme si, že náš život bude lepší, keď si naša manželka/manžel konečne lepšie zorganizuje život, keď budeme mať lepšie auto, keď budeme môcť ísť na dovolenku, keď budeme konečne v dôchodku.

Pravdou je, že nie je lepší čas na šťastie ako ten, čo je práve teraz. Ak nie teraz, potom kedy?

Tvoj život bude vždy plný výziev. Je lepšie ten fakt prijať a rozhodnúť sa byť šťastným aj napriek tomu všetkému.

Dlho to vyzeralo tak, že život sa mal už už začať. Ozajstný život. Ale v ceste sa stále vyskytla nejaká prekážka, vyššia moc, nejaká práca, ktorú treba dokončiť, niečo, čomu treba venovať nejaký čas, účet, ktorý treba zaplatiť. A potom sa už život začne.

Nakoniec som pochopil, že život sú tie prekážky.

Tento uhol pohľadu mi pomohol pochopiť, že neexistuje žiadna cesta ku šťastiu.

Šťastie samotné je cestou.

Takže si vychutnaj každý moment.

Prestaň čakať kým skončíš školu, kým sa do školy vrátiš, kým schudneš päť kíl, kým priberieš päť kíl, kým dostaneš prácu, kým sa oženíš/vydáš, na piatok večer, na nedeľu ráno, čakať na nové auto, kým splatíš hypotéku, na jar, na leto, na jeseň, na zimu, na prvého pätnásteho v mesiaci, na uvedenie tvojej skladby v rádiu, na smrť, na znovuzrodenie... pred tým, než sa rozhodneš byť šťastným.

Šťastie je cesta, nie cieľ. Nie je lepší čas na to byť šťastným, ako TERAZ! Ži a vychutnávaj si prítomnosť.

Mudrc a hlupák

V meste žil veľmi múdry človek, ale i veľký hlupák. Teda až taký veľký ten hlupák asi nebol, lebo ho raz napadlo ísť za mudrcom a poprosiť ho, či by mu neporadil, ako by sa i on stal múdrejší.

Mudrc sa ho spýtal, či chce byť naozaj múdrejší, alebo by mu stačilo, keby len múdrejšie vyzeral. A hlupák samozrejme súhlasil s jednoduchšou a menej namáhavou verziou, teda, aby len múdrejšie na ostatných pôsobil, čím by sa mu už prestali vysmievať za to, že je hlupák.

A tak mu mudrc vysvetlil trik, ako sa dá dosiahnuť, aby pôsobil na ľudí ako múdry.

Trik spočíva v tom, že je potrebné nesúhlasiť s čímkoľvek, čo povie niekto iný, i keď tomu, čo druhý hovorí, vôbec nerozumiem. A pokiaľ aj ten, čo niečo tvrdí, bude odporovať, stačí ho vyzvať, aby svoje tvrdenie dokázal. Zmierme sa s tým, že akékoľvek dôkazy sú spochybniteľné. Každý si sám stanovuje rebríček hodnôt, ktoré majú pre neho vyššiu mieru dôverihodnosti, než tie ostatné.

Život je hra, a v tej hlupákovej hre onen hlupák samozrejme uspel, keďže netrvalo dlho, odkedy začal trik, ktorý mu mudrc poradil, používať, a ľudia v meste ho začali pokladať za múdreho.