V roku 1914 sa sir Ernest Shackleton pokúsil o prvý prechod Antarktídou po súši. Ale jeho loď Endurance narazila do ľadovca a zničila sa. Shackleton a jeho 27-členná posádka uviazla 1 920 km od civilizácie. Pohybovali sa po ľadových kryhách len na 3 vratkých záchranných člnoch. Mali len zopár stanov a obmedzené prostriedky na živobytie. Napokon sa dostali na malý ostrov, kde časť výpravy zostala čakať, kým sa Shackleton a pár mužov preplaví na jednom záchrannom člne 1280 km cez rozbúrené more na veľrybársku stanicu. Shackleton sa vrátil so záchrannou loďou k mužom, ktorí prežili 18-mesačnú ťažkú skúšku. Ako udržal pri živote nádej týchto ľudí?1. Bol modelom optimizmu. Shackleton, ktorý opísal optimizmus ako "pravú morálnu odvahu", vždy veril, že on i jeho posádka prežije a šíril tento optimizmus všade okolo seba.
2. Živil ich pocit dôležitosti. Pýtal sa na ich názor a dával im úlohy, ktoré im dávali pocit, že sú súčasťou riešenia.
3. Povzbudzoval ich. Používal humor a šíril veselú atmosféru. Shackleton vedel, že pod extrémnym tlakom schopnosť odľahčiť náladu neutralizuje strach, umožňuje ľuďom sústrediť sa, nadobudnúť novú energiu a zvíťaziť nad prekážkami.
Je zaujímavé, že jedna z vecí, ktorú Shackleton zachránil z topiacej sa lode, bolo banjo jedného z členov posádky. Zachránil ho, aby skupina mužov na ostrove mohla mať hudbu. Shackleton bol príkladom toho, ako jeden človek môže udržať nádej pri živote. Ak poznáš niekoho, kto má pred sebou ťažkú skúšku, tvoje slová láskavosti, tvoja dôvera v neho a tvoja schopnosť uľahčiť bremeno, môžu udržať nádej pri živote.
