Poď ďalej, riekol Boh. „Tak ty by si so mnou chcel spraviť rozhovor?“„Ak máš čas?“, opýtal som sa.
Boh sa usmial a odpovedal: „Môj čas je večnosť, a preto je ho dosť na všetko. A na čo sa ma vlastne chceš opýtať?“
„Čo Ťa na ľudoch najviac prekvapuje?“ To, že ich nudí byť deťmi a tak sa ponáhľajú byť dospelými, a keď sú dospelí, zasa túžia byť deťmi.
Prekvapuje ma, že strácajú zdravie, aby zarobili peniaze, a potom utrácajú peniaze na to, aby dali do poriadku svoje zdravie.
Prekvapuje ma, že sa toľko strachujú o svoju budúcnosť, až zabúdajú na prítomnosť. A tak vlastne nežijú ani pre prítomnosť ani pre budúcnosť.
Prekvapuje ma, že žijú ako keby nikdy nemohli zomrieť, a že umierajú, ako keby nikdy nežili.“
Potom som sa opýtal: „Čo by si ako rodič chcel naučiť svoje deti?“ Boh sa usmial a odpovedal:
„Chcem, aby poznali, že nemôžu nikoho prinútiť k láske. Smú iba dovoliť, aby ich druhí milovali.
Chcem, aby poznali, že najcennejšie není to, čo v živote majú, ale koho majú.
Chcem, aby poznali, že není dobré sa porovnávať s druhými. Každý bude súdený sám za seba. Nie preto, že je lepši alebo horši než iní.
Chcem, aby poznali, že stačí len pár sekúnd, na spôsobenie hlbokých rán ľudom, ktorých milujeme, ale trvá mnoho rokov, než sa tie rany zahoja.
Chcem, aby sa naučili odpútať. Odpúšťať skutkom
Chcem, aby vedeli, že sú ľudia, ktorí ich veľmi milujú, ale niektorí nevedia vyjadriť svoje city.
Chcem, aby vedeli, že si môžu kúpiť všetko, až na skutočné šťastie.
Chcem, aby poznali, že skutočný priateľ je ten, kto o nich všetko vie, a napriek tomu ich má rád.
Chce, aby poznali, že vždy nestačí, aby im odpúšťali druhí, ale aj oni sami musia odpúšťať. „
