nedeľa, 31. júla 2011

Rozhovor dvoch detí

V brušku tehotnej ženy boli dve bábätká...
Prvé sa spýtalo druhého:

•Veríš v život po pôrode?

•Určite, niečo po pôrode musí byť... Možno sme tu hlavne preto, aby sme sa pripravili na to, čo bude potom.

•Hlúposť, žiadny život po pôrode nie je. Ako by vyzeral?

•To presne neviem, ale určite tam bude viac svetla, ako tu. Možno budeme behať po svojich a jesť ústami.

•No to je predsa nezmysel! Behať sa nedá. A jesť ústami, to je úplne smiešne! Živí nás predsa pupočná šnúra. Niečo ti poviem: Život po pôrode je vylúčený - pupočná šnúra je už teraz veľmi krátka.

•Ale nie, určite niečo bude. Len asi bude všetko trochu ináč, než na čo sme si tu zvykli....

•Ale nikto sa predsa odtiaľ po pôrode nevrátil. Pôrodom proste život končí. A vôbec, život nie je nič iné ako vlečúca sa stiesnenosť v temnote.

•No, ja presne neviem, ako to bude po pôrode vyzerať, ale určite uvidíme mamu a tá sa o nás postará...

•Mamu? Ty veríš v mamu? A kde má akože podľa teba byť?

•No predsa všade okolo nás! V nej a vďaka nej žijeme. Bez nej by sme vôbec neboli...

•Tomu neverím! Žiadnu mamu som nikdy nevidel, takže je jasné, že žiadna nie je.

•No, ale niekedy, keď sme potichu, môžeš začuť ako spieva, alebo cítiť, ako hladí náš svet. Vieš, ja si fakt myslím, že ozajstný život nás čaká až potom...