V jedno popoludnie roku 1953 sa na chicagskej železničnej stanici zhromaždili reportéri a mestskí funkcionári. Osoba, s ktorou sa chceli stretnúť bol nositeľ Nobelovej ceny za mier pre rok 1952. Pár minút po tom, ako vlak zastavil, vystúpil z vlaku obrovský, skoro dvojmetrový muž s hustými vlasmi a dlhou bradou. Rozblýskali sa všetky fotoaparáty. Mestskí funkcionári sa k nemu priblížili so zdvihnutými rukami a mnohí mu hovorili, aká je to pre nich česť stretnúť sa s ním.Muž sa im zdvorilo poďakoval a potom s pohľadom upretým ponad dav ich požiadal, aby ho na chvíľu ospravedlnili. Prešiel davom a pristúpil k jednej postaršej černoške, ktorá tam zápasila s dvoma veľkými kuframi. S úsmevom zodvihol jej batožinu a odprevadil ju až k autobusu. Pomohol jej naložiť kufre a poprial jej šťastnú cestu. Keď sa vrátil k uvítacej ceremónii, ospravedlnil sa: "Prepáčte, že som vás nechal čakať."
Tým mužom bol Dr.Albert Schweitzer, známy misionársky lekár, ktorý strávil svoj život pomáhaním chudobným v Afrike. Keď tento jeho skutok videl jeden z členov uvítacieho výboru, obrátil sa k vedľa stojacemu reportérovi a s veľkým obdivom na adresu Schweitzera prehlásil: "Toto je prvýkrát v živote, čo som videl kázeň chodiť."
Niekedy stačí využiť príležitosť na prejavenie malej láskavosti, ktorá nemusí zostať bez povšimnutia a niekoho významne osloví.
