Starý farmár sa pokúšal skrotiť divokého a nespokojného poníka. Chcel ho prinútiť, aby ťahal náklad. Nepomáhla však ani bitka ani nadávky.Jeho žena , ktorá každý deň cez okno pozorovala, ako sa mužovi nedarí, rozhodla sa skúsiť to inak. Vzala pár kociek cukru a vošla k poníkovi do ohrady. Ponúkala mu kocku a pritom sa mu milo prihovárala.
Farmár na ňu kričal, aby k nemu nešla tak blízko, pretože je veľmi divoký a kope. No žena na jeho slová nedbala ,ale ďalej sa mu láskavo prihovárala.
Zviera sa upokojilo a o chvíľu už poslušne ťahalo vozík s nákladom na dvore.
Mnohí ľudia sa podobajú tomuto poníkovi. Keby sme sa k ním správali trochu láskavejšie, určite by reagovali inak a začali by ochotne spolupracovať. Najlepšie to môžeme vidieť na malých deťoch,keď sú vzdorovité. Krikom asi ťažko niečo dosiahneme,ale správna motivácia zmení ich správania a dá sa s nimi spolupracovať a dohodnúť.
