Kde bolo, tam bolo...
Pred dlhou, dlhou dobou existoval ostrov, na ktorom žili všetky pocity človeka: dobrá nálada, smútok, múdrosť… a okrem ostatných rôznych pocitov aj láska.
Jedného dňa sa pocity dozvedeli, že sa ostrov potopí. Každý si teda pripravil svoju loď a chystal sa odplávať z ostrova. Len láska chcela čakať do poslednej chvíle. Ešte než sa ostrov potopil, prosila láska o pomoc.
Na luxusnej lodi plávalo okolo lásky bohatstvo. Opýtala sa: “Bohatstvo, môžeš ma zobrať so sebou?” “Nie, nemôžem. Mám na svojej lodi veľa zlata a striebra. Tu pre teba nie je miesto.”
Tak sa láska opýtala pýchy, ktorá plávala okolo na prenádhernej lodi. “Pýcha, môžeš ma vziať so sebou?” “Ja ťa, láska, nemôžem zobrať…” odpovedala pýcha,“ tu je všetko perfektné. Mohla by si poškodiť moju loď.”
Láska sa teda opýtala smútku, ktorý plával okolo: “Smútok, prosím Ťa, vezmi ma so sebou” “Ach láska,“ povedal smútok, ”ja som tak smutný, že musím zostať sám.”
Dobrá nálada preplávala okolo lásky, ale bola taká spokojná, že ani nepočula, že na ňu láska volá.
Zrazu nejaký hlas povedal: “Poď láska, ja ťa zoberiem.” Bol to nejaký starec, kto prehovoril.
Láska bola taká vďačná a šťastná, že sa zabudla opýtať na starcovo meno. Keď doplávali na pevninu, starec odišiel.
Láska si uvedomila, že mu je veľa dlžná a opýtala sa múdrosti: “Múdrosť, môžeš mi povedať, kto mi pomohol?” “To bol čas.” odpovedala múdrosť.
“Čas?” opýtala sa láska, “prečo mi pomohol čas?”
A múdrosť odpovedala: “Pretože len čas vie, aká dôležitá je v živote láska.”
