Príbeh o zajacovi, medveďovi a líške

Ide zajac po lese a zrazu uvidí medveďa, ktorý je celý od krvi a v ruke drží papier.

To zajaca zaujme a opýta sa ho: "Preboha medveď ty ale vyzeráš, čo sa ti stalo?"
Medveď mu na to odpovedá: "Ale nič, tuto na papieri mám zoznam zvierat, ktoré mám zožrať"
Zajac sa ho hneď opýta: "Aha, medveď a ja som na tom zozname?"
Medveď sa pozrie na zoznam: "Počkaj, áno si tu."
Zajaca to zarazí a vraví: "Hmm...tak to ma asi zožerieš..."
Medveď na to: "Áno, samozrejme."
...a je po zajacovi.

Medveď ide ďalej a stretne sa s líškou.

Líšku takisto zaujíma, že prečo chodí medveď krvavý s papierom v ruke a opýta sa ho: "Medveď prečo si celý krvavý a načo máš ten papier?"
Medveď odpovedá: "Mám tu zoznam zvierať, ktoré mám zožrať."
Líšku to zaujme a pýta sa medveďa: "Môžeš ma z toho zoznamu vyčiarknuť?"
Medveď bez váhania odpovedá: "Áno, samozrejme."

SVOJU BUDÚCNOSŤ NEMôŽETE PREDPOVEDAŤ, ALE MôŽETE JU OVPLYVNIŤ!

Hospodárenie s časom

Jedného dňa odborník na hospodárenie s časom hovoril pred skupinou obchodných študentov, a aby vypichol svoju myšlienku, použil ilustratívny príklad, na ktorý študenti nikdy nezabudnú. Keď' tak stál pred skupinou tých výnimočných lámačov rekordov, povedal: " o.k., je čas na kvíz," a vytiahol päť'litrovú zaváraciu nádobu so širokým hrdlom a postavil ju pred nich na stôl.

Potom vyhrabal asi tucet veľkých kameňov a starostlivo ich naukladal jeden po druhom do nádoby. Keď' bola nádoba plná až po hrdlo a žiadny ďalší kameň sa do nej už nevošiel, opýtal sa: "Je nádoba plná?"

A každý v triede zvolal: "Áno!"

Expert na hospodárenie s časom oponoval: "Skutočne?" Siahol pod stôl a vytiahol sáčok štrku, ktorý nasypal na nádobu a poriadne s ňou zatriasol. Štrk sa prepadol do medzier medzi kamene.

Opýtal sa znova: "Je tá nádoba plná?"

Tento krát trieda pochopila a niekto povedal: "Pravdepodobne nie." "Správne!", odpovedal, a spoza stola vzal sáčok s pieskom a vsypal ho všade do medzier medzi kamene a štrk.

Znova sa opýtal: "Je tá nádoba plná?" "Nie!", zakričala celá trieda.

"Správne!", odpovedal, vytiahol džbán vody a naplnil nádobu až pod okraj. Pozrel sa na triedu a spýtal sa: "Čo je pointou tejto ilustrácie?" Jeden snaživec zodvihol ruku a hovorí: "Pointou je, že bez ohľadu na to, aký plný je náš program, keď' sa snažíme skutočne poriadne, vždy sa tam vojdú ešte nejaké veci!"

"Nie!", povedal prednášajúci, "To nie je tá pravá pointa!"

Pravda, ktorú nás ilustrácia chce naučiť' je, že pokiaľ' tam nedáme tie veľké kamene najprv, tak ich tam nedostaneme už nikdy.

Čím sú tie veľké kamene vo Vašom živote? Čas, ktorý trávite so svojimi milovanými, vaše sny, zmysluplné aktivity, učenie či vedenie druhých? Vždy pamätajte na to, aby ste dovnútra uložili najprv tie veľké a dôležité kamene, inak sa Vám to už nikdy nepodarí."

Dnes večer alebo zajtra ráno, keď' budete premýšľať' o tomto krátkom príbehu, opýtajte sa sami seba:

Čo je tými veľkými kameňmi v mojom živote?" A potom ich hneď' dajte do nádoby ako prvé!

Bez priateľov nemáš nič!

Žil raz jeden malý chlapec, ktorý mal veľmi zlú povahu. Otec mu dal vrecko klincov a povedal mu, že vždy, keď sa nahnevá, nech zatlčie jeden klinec do plota vzadu za domom. Prvý deň chlapec zatĺkol do plota 37 klincov. Za niekoľko týždňov sa naučil kontrolovať svoj hnev a počet zatlčených klincov sa postupne znižoval. Zistil, že je jednoduchšie ovládať zlosť ako zatĺkať klince do plota. Nakoniec prišiel ten deň, keď sa chlapec ani raz nenahneval. Povedal to otcovi a otec mu navrhol, aby teraz chlapec vytiahol vždy jeden klinec, keď sa za celý deň ani raz nenahnevá. Dni sa míňali a chlapec po čase mohol povedať otcovi, že v plote nezostal ani jeden klinec. Vtedy zobral otec chlapca za ruku a zaviedol ho k plotu. Tam mu povedal:
"Urobil si dobre, chlapče, ale pozri sa na diery v plote. Ten plot už nikdy nebude taký, aký bol. Keď povieš niečo v hneve, tak to zanechá práve takéto jazvy. Ako keď zabodneš do človeka nôž a vytiahneš ho. Nezáleží na tom koľkokrát povieš ľutujem, rana stále zostáva. Rana spôsobená slovom bolí rovnako ako fyzicky úder. Priatelia sú vlastne veľmi vzácne drahokamy. Rozosmievajú ťa a podporujú ťa vo všetkom. Vypočujú ťa, ak máš starosti, pochvália ťa a vždy sú ochotní otvoriť ti svoje srdce".

Zajtra môže byť neskoro

Bol raz jeden chlapec, ktorý sa narodil s nemocou. Bola to nevyliečiteľná choroba. V 17 rokoch mohol každú chvíľu zomrieť. Žil stále len utiahnutý v dome pod dohľadom svojej matky. Raz toho už mal dosť a tak sa rozhodol, že sa pôjde prejsť do mesta. Poprosil svoju matku o dovolenie a ona mu to umožnila. Keď sa prechádzal videl množstvo obchodov. Keď šiel okolo jedného obchodu s hudobninami, uvidel nádherné dievča, asi v jeho rokoch...

Bola to láska na prvý pohľad. Otvoril dvere a vstúpil dovnútra. Nepozeral sa po ničom inom iba po nej. Stále viac sa približoval k nej. Pozrela sa na neho s úsmevom a opýtala sa: „Môžem Vám nejako pomôcť?“ V priebehu toho si myslel, že je to ten najkrajší úsmev aký kedy vo svojom živote videl. Pocítil potrebu pobozkať ju práve v tejto chvíli. Koktavo jej odpovedal: „Áno, eeehhh, uuuhhh, rád by som kúpil jedno CD.“ Bez premyslenia zobral prvé CD aké mal po ruke. „Chceš ho zabaliť?“ dievča sa opýtalo s úsmevom. Odpovedal: „áno.“ A ona mu išla CD zabaliť, keď mu ho podala rozlúčili sa a odišiel. Od toho dna, navštevoval, tento obchod pravidelne, aby kúpil nejaké CD. To dievča mu stále jednotlivé CD balila. On si ich bral domov a zabalené ukladal do zásuvky. Príliš sa hanbil, aby ju niekde pozval. Akokoľvek to skúšal, nešlo mu to. Jeho matka sa pokúsila ho v tom povzbudiť, aby sa ďalší deň odvážil, a on sa chytil za srdce a... a vyšiel odvážne k obchodu. Kúpil si CD a ako vždy dostal ho zabalene. Vzal CD a keď sa ona nepozerala, rýchle jej nechal na pulte lístok s jeho telefónnym číslom a vybehol z obchodu von.
„...Crrr“ !!!
Matka zobrala slúchadlo: \"Áno?\", bola to ona, pýtala sa na neho, matka úplne zničená
začala plakať a povedala:
„Ty to nevieš? ... Včera zomrel.“
Bolo príliš dlhé ticho, až na plač matky, ktorý sa v slúchadle ozýval...Neskôr vstúpila matka do izby svojho syna, aby si ho pripomenula. Rozhodla sa začať s triedením jeho vecí. Otvorila zásuvku a na jej prekvapenie zbadala tam hŕbu zabalených CD. Jedno z ich otvorila a našla tam lístok. Bolo na ňom napísane: „Ahoj!!!, si fakt milý, chcel by si si niekedy so mnou vyjsť von? Mám ťa rada ...Sofia.“

S hlasitou emóciou otvorila matka ešte jedno CD a i z toho CD vypadol papierik, a na všetkých stalo to iste...Takýto je život... Nečakaj príliš dlho kým niekomu povieš, čo cítiš! Povedz to ešte dnes!!
Zajtra už môže byť neskoro...

Rozdiel medzi ľuďmi

Otec jednej veľmi bohatej rodiny zobral svojho syna na vidiek s úmyslom ukázať mu, v akej biede niektorí ľudia žijú. Pár dní a nocí strávili na istom malom hospodárstve, ktoré vlastnila pomerne chudobná rodina. Keď sa vracali , otec sa syna pýta, ako sa mu výlet páčil.

To bolo úžasné, ocko!
Videl si v akej biede tí ľudia žijú?, hovorí otec
Videl.
Tak povedz, čomu si sa na tomto výlete naučil?
a syn nato, odvetil:

Videl som, že my máme jedného psa a oni štyroch.
My máme bazén do polovice záhrady a oni potok, čo nikde nekončí. My sme si kúpili do záhrady lampáše a im v noci svietia hviezdy. Naša veranda siaha až po prednú záhradku a im patrí celý horizont. My žijeme na malom pozemku a oni majú polia, ktorým nedovidíš konca. My máme sluhov, čo nás obsluhujú, ale oni slúžia druhým. My si svoje potraviny kupujeme, kým oni si pestujú svoje vlastné. Náš pozemok je obohnaný ochranným múrom ich chránia priatelia.
Otca to načisto umlčalo.

Ocko, ďakujem ti, že si mi ukázal akí sme biedni.

NO NIE JE TO ÚŽASNÉ KEĎ SA ČLOVEK DOKÁŽE POZRIEŤ NA VECI Z NADHĽADU? TO VÁS POTOM NÚTI ZAMÝŠĽAŤ SA, ČO BY SA STALO, KEBY SME DOKÁZALI BYŤ VĎAČNÍ ZA TO, ČO MÁME A NEROBILI SI STAROSTI KVOLI TOMU, ČO NEMÁME.

VÁŽTE SI ČO MÁTE A ZVLÁŠŤ SVOJICH PRIATEĽOV!

Počúvaš?

Keď si sa dnes ráno zobudil všimol som si Ťa a dúfal som, že mi povieš aspoň vetu, alebo tých pár slov, prosiac o môj názor alebo ďakujúc, čo sa stalo včera. Avšak všimol som si, že si bol veľmi zamestnaný hľadaním toho, čo si oblečieš do prace. Bol som trpezlivý, keď siutekal z domu, obliekajúc sa... Viem, že si mal toľko času, aby si sa zastavil a povedal aspoň: čau. Avšak bol si príliš zaneprázdnený. Kvôli tomu som znova dovolil, aby sa zrodil nový deň a zapálil som nebo pre Teba, naplnil som ho farbami a sladkým spevom vtákov, aby som videl, či si ma počul. Pozoroval som Ťa keď si išiel do práce a čakal som Ťa trpezlivo cely deň. So všetkými vecami, čo si mal urobiť som Ťa podporil, ale bol si veľmi zamestnaný, aby si mi niečo povedal. Pri Tvojom návrate som videl Tvoju únavu, preto som Ťa chcel okúpať, lebo voda odnáša stres. Keď však začalo pršať, rozzúril si sa a urazil si moje meno. Veľmi som dúfal, že budeš rozprávať, bolo ešte veľa času. Potom si zapol telku, ja som však trpezlivo čakal. Počas programu si sa navečeral, avšak znovu si zabudol na mňa, nevenoval si mi ani slovo. Všimol som si, že si veľmi unavený a túžiš po tichu a tak som zatemnil nebo, zapálil sviečku. Bolo to naozaj krásne, ale Teba to nezaujímalo. Bol si zničený. Poprial si dobrú noc celej rodine, spadol si na posteľ a v momente si zaspal. Sprevádzal som Tvoje sny hudbou, nočné vtáctvo sa rozospievalo, ale to nie je dôležité, pretože si si ani neuvedomil, že som tu stále pre Teba. Mám viac trpezlivosti ako si môžeš predstaviť. Tiež by sa mi páčilo naučiť Ťa mať trpezlivosť s druhými. MÁM ŤA RÁD a každý deň čakám na Tvoju modlitbu i krajinu som vytvoril iba pre Teba. Dobre, opäť si sa zobudil a znova som tu s mojou láskou a čakám na Teba, veriac, že dnes mi venuješ aspoň trocha času.

Pekný deň
Tvoj Otec Boh.

Žabky

Bola raz jedna skupina žabiek, ktoré sa chceli pretekať. Chceli sa dostať na veľmi vysokú vežu. Na atrakciu sa prišlo pozrieť veľmi veľa divákov, aby si pozreli súťaž a povzbudzovali žabky. Súťaž sa začala...

Ale z prítomných divákov nikto neveril, že sa niektorej zo žabiek podarí dostať sa na vrchol veže. Krútili hlavami a hovorili: „Oh, to je príliš namáhavé!!! Nikdy sa im to nepodarí!“ Alebo: „To sa im nemôže podariť, lebo veža je príliš vysoká!“
Žaby začali zaostávať... ...s výnimkou jednej, ktorá sa svižne ťahala hore a hore...
Diváci kričali: „Je to príliš únavné! Nikto sa tak vysoko nedostane!“ Jedna žabka za druhou to vzdávali a otáčali sa vzad... Len tá jedna išla vytrvalo ďalej... Vôbec to nechcela vzdávať!
Nakoniec to každý vzdal, okrem tej jednej žabky, ktorá sa sama a s obrovskými ambíciami vyštverala až na vrchol veže!
Ostatné žabky ale aj diváci chceli vedieť, ako sa podarilo práve jej to, čo všetci ostatní považovali za nemožné. Jeden divák prišiel k žabke a spýtal sa, odkiaľ vzala toľko sily aby sa dostala až na samý vrchol.
Vtedy vysvitlo, že víťazná žabka je hluchá!

Ponaučenie?
Nikdy nepočúvaj tých ľudí, ktorí sú negatívni a pesimistickí, lebo Ti kradnú najkrajšie túžby a sny, ktoré nosíš vo svojej duši! Vždy mysli na silu slov, lebo všetko čo počuješ alebo čítaš vplýva na tvoje činy! Takže: Buď vždy optimista!
A naviac - buď jednoducho hluchý, keď Ti niekto povie, že nevieš realizovať svoje sny! Dôveruj iba Bohu, ktorý najlepšie vie, čo sa ti podarí zrealizovať a čo nie, ktorý dáva do tvojho srdca túžby, ktoré chce naplniť...
Mysli si: Všetko sa mi môže podariť, ak to naozaj chce Boh, a ak to s Ním chcem skutočne zo všetkých síl aj ja!

Balíček keksov

Istá slečna čakala na letisku na lietadlo. Keďže jej let mal meškanie, rozhodla sa, že si na skrátenie času kúpi nejakú knihu. Ku knihe si kúpila aj balíček keksov, pohodlne sa usadila a začala čítať.

Na vedľajšie sedadlo si po chvíli prisadol neznámy muž. Otvoril si časopis a začítal sa doň. Keď si ona vzala z balíčka prvý keks, muž si na jej veľké prekvapenie bez jediného slova tiež zobral jeden. Cítila sa pobúrená jeho správaním, ale nepovedala nič, mysliac si: „To je ale drzosť!”
Zakaždým, keď si ona vzala keks, muž urobil to isté. Popudzovalo ju to čím ďalej, tým viac, ale nechcela robiť scény.

Keď už zostával len posledný keks, pomyslela si: „Hádam sa neopováži...?” A muž si s úsmevom vzal posledný keks, rozlomil ho na polovicu a jednu jej podal.
Tak to už bolo priveľa. Urazene zavrela knihu, zobrala si veci a odišla do nástupnej haly. Keď sa konečne usadila v lietadle a otvorila svoju tašku, aby si vybrala knihu a pokračovala v čítaní, na svoje obrovské prekvapenie v nej objavila balíček s keksami. Nerozbalený a nedotknutý!
Ako veľmi sa zahanbila... Úplne zabudla, že si svoj balíček s keksami nechala v taške! Nechápala, ako sa mohla tak zmýliť...
Ten muž na letisku sa s ňou podelil s keksami bez problémov, bez námietok, bez akéhokoľvek vysvetľovania... a ona si pritom rozčúlene myslela, že jej drzo berie keksy; a teraz už nemá žiadnu možnosť, aby mu to vysvetlila, alebo sa mu aspoň ospravedlnila.

V živote človeka sú veci, ktoré sa už nedajú vrátiť späť. Kameň, keď sme ho už hodili; slovo, keď sme ho vyslovili; príležitosť, ktorú sme ju prepásli; čas, ktorý uplynul. Stojí to vôbec za to, aby sme zatemnili svojho ducha hnevom kvôli banalitám ako je napríklad pár keksov? Ako často vo svojej domýšľavosti odsudzujeme iných za veci, ktoré sme im neprávom pripísali?

Stopy

Jeden muž mal raz zvláštny sen. Prisnilo sa mu, že sa prechádza po brehu mora s Bohom. Na nebi sa pohybovali obrazy z jeho života. Pri každom obrázku si všimol dva páry stôp v piesku - jedny boli jeho a tie druhé patrili Bohu. Keď sa pred ním objavila posledná scéna, pozrel sa za seba a všimol si, že často boli v piesku len jedny stopy. Takisto si všimol, že druhé stopy chýbali v tých najťažších a najsmutnejších chvíľach jeho života.

To ho znepokojilo, a tak sa obrátil na Boha s otázkou: "Bože, povedal si, že ak sa raz rozhodnem veriť v teba, celý život ma budeš sprevádzať a nikdy ma neopustíš, ale všimol som si pri tých najťažších okamihoch môjho života len jedny stopy. Nechápem, prečo si ma opustil vtedy, keď som ťa najviac potreboval".

Boh mu odpovedal: "Moje najdrahšie dieťa, milujem ťa a nikdy ťa neopustím. Vtedy, keď si trpel a prežíval najväčšiu bolesť a v piesku ostali len jedny stopy, to bol čas, keď som ťa niesol na vlastných rukách".

Listy môjho stromu

V našom živote existujú ľudia, ktorí nás robia šťastnými jednoducho len preto, že nám skrížili cestu. Niektorí idú cestou po Vašom boku dlho, iných sotva čas od času minieme.

Všetkým hovoríme priatelia. Môžeme ich roztriediť do niekoľkých kategórií. Každý list stromu charakterizuje jedného z našich priateľov. Tým prvým, ktorý sa narodí z púčika je náš priateľ otec a naša priateľka mama. Tí nám ukazujú čo je život.
Potom prichádzajú priatelia súrodenci s ktorými sa delíme o svoj priestor, aby mohli prekvitať ako my. Poznávame celú rodinu listov, ktorých si vážime a ktorým prajeme len všetko dobré.
Ale život nám predstaví ďalších priateľov, ktorých sme nepoznali a netušili sme, že nám skrížia cestu. Mnohých z nich nazývame priateľov duše či srdca.
Sú úprimní, sú pravdiví. Vedia, keď sa nám nedarí, vedia, čo nám robí radosť. A často jeden z týchto priateľov duše exploduje v našom srdci, a tak sa mu hovorí zamilovaný priateľ. On dáva svit našim očiam, hudbu našim perám a kroky naším nohám.

Tiež sú priatelia dočasní, iba na prázdniny, či len na dni či hodiny. V čase, keď sú nám na blízku, obvykle vyvolávajú na našej tvári veľa úsmevov.
Keď už hovoríme o blízkosti, nesmieme zabudnúť na vzdialených priateľov, tých, ktorí sú na konci vetvy a ktorí sa , keď vietor zafúka vždy objavia medzi niektorými z listov.

Čas beží. Leto je preč. Blíži sa jeseň a my niektoré listy strácame. Niektoré vypučia znovu v nasledujúcom roku, iné už neuvidíme nikdy. Sme však veľmi šťastní, že tie ktoré spadli, zostávajú na blízku a živia naše korene radosťou. Sú to spomienky na nádherné chvíle, keď nám skrížili cestu.

Prajem Ti lístok z môjho stromu pokoj, lásku, zdravie, a aby sa ti dobre darilo. Dnes i navždy. Jednoducho preto, že každý človek, ktorý prejde našim životom je jedinečný. Vždy nám necháva kúsok zo seba a berie kúsok z nás. Niektorí nechávajú veľa, ale nikdy sa nestane , že by niekto nezanechal vôbec nič.

Slimák a korytnačka

Všetky zvieratá počuli, že ich matka je chorá a plače. Ponáhľali sa nájsť niekoho, kto by jej pomohol. "Nemôžeme už vydržať dívať sa na matkine slzy. Rieky už pretekajú, čo máme robiť? Tie slzy sú také smutné a my tiež! Ó, nebesá, čo máme robiť?"

"Nájdite svojho otca," našepkával tichý hlas.

Leopardy skákali, vtáci lietali, delfíny sa kĺzali vo vlnách, kolibríky poskakovali, kone uháňali tryskom.

Uprostred tohoto zmätku sa vytrvalo pohybovala aj korytnačka a slimák pomaličky-pomaly, aby našli otca a prosili ho o pomoc.

Jedného dňa povedala korytnačka slimákovi:"braček, vylez na môj chrbát, je veľký a pevný, neplaš sa a neplač!!! Prídeme k našej matke načas, uvidíš."

Vďačný za ponuku, slimák vyliezol na korytnačkin chrbát a stala sa úžasná vec. Čas i priestor sa začali hýbať rýchlejšie a rýchlejšie pre korytnačku i slimáka. Spolu v tuneli času a lásky k ich stvoriteľovi sa stali jedným na svojej púti pri hľadaní otca, aby zastavil slzy ich matky. Najlepšie z minulého, najlepšie z dnešného, najlepšie z budúceho, všetko SPOLU.

Aká úžasná vec sa stala všetkým Stvoreniam.

"Čo si myslíš?" Povedala korytnačka slimákovi.

"Hééééj!! Héééj! Naozaj si myslím, že niekam ideme!!! Cítim dokonca vietor vo vlasoch!!!!!"

***Milujem tých, čo ma nesú***

Tajomstvo šťastia

Istý kupec poslal svojho syna za najmúdrejším zo všetkých ľudí, aby sa dozvedel Tajomstvo šťastia. Chlapec putoval štyridsať dní púšťou, až prišiel ku krásnemu hradu, týčiacemu sa na vysokej skale. Tam žil Mudrc, ktorého chlapec hľadal.

Namiesto toho, aby náš hrdina stretol svätca, vstúpil do sály, kde sa to len tak hmýrilo kupcami, v kútoch sa bavili ľudia, malý orchester vyhrával príjemné melódie a bol tam aj bohato prestretý stôl s najvyberanejšími lahôdkami toho kraja. Mudrc viedol rozhovory so všetkými a náš mládenec musel čakať dve hodiny, kým prišiel na neho rad.

Mudrc si trpezlivo vypočul dôvod mládencovej návštevy a povedal mu, že momentálne nemá čas vysvetľovať mu Tajomstvo šťastia. Navrhol mu však, aby sa poprechádzal po jeho paláci a vrátil sa o dve hodiny.
„Chcem ťa však požiadať o jednu láskavosť,” - dodal Mudrc a podal chlapcovi čajovú lyžičku, na ktorú kvapol dve kvapky oleja. „Kým sa budeš prechádzať po mojom paláci, nes túto lyžičku tak, aby sa olej nevylial.”
Chlapec vystupoval a zostupoval po mnohých schodištiach paláca, pričom nespúšťal oči z lyžičky. O dve hodiny sa vrátil k Mudrcovi.

„Tak ako?” spýtal sa ho Mudrc, „videl si perzské koberce v mojej jedálni? Navštívil si záhradu, ktorú majster záhradník tvoril celých desať rokov? Všimol si si krásne pergameny v mojej knižnici?”
Zahanbený mládenec sa priznal, že nevidel nič. Jeho jedinou starosťou bolo nerozliať dve kvapky oleja, ktoré mu Mudrc zveril.
„Tak sa vráť a spoznaj zázraky môjho sveta,” povedal mu Mudrc. „Nemôžeš mi predsa dôverovať, ak nepoznáš môj dom.”

Chlapec, tentoraz už pokojnejší, vzal svoju lyžicu a opäť sa dal putovať palácom. Teraz si však všímal všetky umelecké diela, ktorými oplýval od stropu po podlahu. Uvidel záhrady, okolité pohoria, ľúbezné kvety i vyberaný vkus, s ktorým bolo každé umelecké dielo položené na tom správnom mieste. Keď skončil s prehliadkou, referoval Mudrcovi o všetkom, čo videl v jeho paláci.

„Kde však sú tie dve kvapky oleja, ktoré som ti zveril?” spýtal sa ho Mudrc.
Chlapec sa pozrel na lyžičku a zistil, že olej vylial.

„Tak toto je jediná rada, ktorú ti môžem dať,” povedal Mudrc, zo všetkých Mudrcov najmúdrejší. „Tajomstvo šťastia spočíva v tom, že dokážeme obdivovať všetky krásy sveta, a pritom nezabudneme na dve kvapky oleja, ktoré máme na lyžičke.”

Chlapec a dievča na motorke

Chlapec a dievča išli na motorke viac ako 120km/h.....

D: Spomaľ prosím. bojím sa...
Ch: Nie to je zábava...
D: To teda nie je....Prosím spomaľ...
Ch: Fajn. Ak mi povieš že ma miluješ...
D: Milujem ťa... už spomaľ ... Ch: Teraz ma objím. Akoby to malo byť posledný krát... dievča ho objíme.
Ch: Možeš mi dať helmu dole a nasadiť si ju?... Zavadzia mi.................

Na druhý deň v novinách: Motocykel narazil do budovy kvoli zlyhaniu bŕzd. Boli na ňom dvaja ľudia ale iba jeden prežil. Pravdou je že chlapec v polovici strmého kopca zistil, že mu vypovedali brzdy ale nechcel, aby to jeho priateľka vedela. Namiesto toho chcel aby mu priateľka povedala že ho miluje, posledný krát pocítiť jej objatie a potom jej dal svoju helmu napriek tomu že to znamenalo jeho smrť. Len kvôli tomu, aby ona mohla žiť...

Dopravná zápcha

Istý muž uviazol v dopravnej zápche.

Nemohol sa pohnúť z miesta. Vodič auta, ktoré bolo za ním ustavične trúbilo. Muž vystúpil a šiel k vodičovi. S hnevom otvoril dvere a začal naňho kričať. Vychrlil pritom množstvo nadávok a urážlivých slov.

Šofér si ho pokojne vypočul a povedal: „ Na nárazníku svojho auta máte nálepku: Ak milujete Ježiša, zatrúbte. Ja ho mám veľmi rád, preto som aj veľa trúbil!“

Po jednej

Jeden náš priateľ sa raz pri západe slnka prechádzal po prázdnej mexickej pláži. Ako tak šiel, v diaľke uvidel iného muža. Keď bol pri ňom trochu bližšie, všimol si, že je to miestny obyvateľ.Stále sa zohýnal, niečo zbieral a hádzal to do vody. Znova a znova odhadzoval tie predmety do mora.

Keď náš priateľ podišiel ešte bližšie, uvidel, že to, čo domorodec zbiera, sú morské hviezdice, ktoré more vyplavilo na pláž, a muž ich po jednej hádže späť do vody.
Náš priateľ bol trocha v rozpakoch. Pristúpil k mužovi a povedal: “Dobrý večer, priateľu. Lámem si hlavu nad tým, čo robíte.”

“Hádžem tieto hviezdice späť do mora. Vidíte, odliv práve vrcholí a more ich všetky vyplavilo na breh. Ak ich nehodím späť, nebudú mať kyslík a zahynú.”

“Tomu rozumiem,” povedal náš priateľ, “ale na pláži sú určite tisíce hviezdic. Je predsa absolútne nemožné, aby ste ich všetky pozbierali. Je ich jednoduho príliš veľa. A neuvedomujete si, že toto isté sa pravdepodobne deje na stovkách pláží po celom pobreží? Vari nevidíte, že vy to nijako nemôžete zmeniť?”

Domorodec sa usmial, zohol sa, aby zdvihol ďalšiu hviezdicu, a keď ju hodil späť do mora, povedal: “Ale táto bude žiť.”

Príbeh o ceruzke

Chlapček pozoroval starú mamu pri písaní listu. Zrazu sa je spýtal:

„Opisuješ príbeh, čo sa stal nám? Nie je to náhodou príbeh o mne?“
Stará mama zdvihla oči od písania a s úsmevom vnúčikovi odvetila:
„Máš pravdu, naozaj píšem o tebe. Ceruzka, ktorou píšem je však dôležitejšia ako slová. Bola by som rada, keby si aj ty bol ako ona, keď vyrastieš.“
Chlapček sa zarazene zadíval na ceruzku, nevidel však na nej nič zvláštne.
„Je to predsa úplne normálna ceruzka.“
„Všetko závisí od uhla pohľadu. Táto ceruzka má päť dobrých vlastností, ktoré ti iste zaručia spokojný život, ak ich budeš mať aj ty.

Po prvé: Môžeš robiť veľké veci. nikdy však nezabúdaj, že existuje Ruka, ktorá vedie tvoje kroky. Tá ruka sa volá Boh a on ťa vždy povedie podľa svojej vôle.

Po druhé: Niekedy musím písanie prerušiť a ceruzku zastrúhať. Ceruzka pri tom veľmi trpí, napokon je však spokojná, lebo je opäť ostrá ako predtým. Preto sa nauč znášať bolesť, lebo bolesť nás robí lepšími.

Po tretie: Pri písaní ceruzkou môžeme kedykoľvek použiť gumu a vygumovať, čo sme napísali chybne. Nauč sa, že ak máme niečo napraviť, nemusí to pre nás znamenať nič zlé, práve naopak, môže to byť veľmi užitočné, aby sme nevybočili z cesty spravodlivosti.

Po štvrté: Nie je dôležité, z akého dreva ceruzku vyrobili, ani to, akú má farbu, dôležitá je tuha vo vnútri. Preto si vždy všímaj, čo sa deje v tvojom vnútri.

A napokon, po piate, ceruzka vždy po sebe zanechá stopu. Nezabúdaj, že všetko, čo v živote urobíš, zanechá stopu a preto si uvedomuj každý svoj krok.“

Cena života človeka

Cena našich životov nemá svoj pôvod v tom, čo robíme alebo koho poznáme, ale KTO SME. Jeden veľmi dobre známy rečník zahájil svoju prednášku tým, že do vzduchu zdvihol 1000 korunovú bankovku...

V miestnosti, kde bolo 200 ľudí, sa opýtal: "Kto by chcel túto 1000 korunovú bankovku?"
Ruky sa začali dvíhať.
Povedal: "Túto bankovku dám jednému z vás - ale najprv mi dovoľte, aby som urobil toto."
Začal bankovku mačkať. Potom sa opýtal: "Kto ju ešte stále chce?"
Ruky boli znovu vo vzduchu.
"Dobre," odpovedal, "a čo ak urobím toto?"
Hodil bankovku na zem a začal ju mačkať topánkou. Potom ju zodvihol, pomačkanú a pošliapanú.
"A teraz, kto ju ešte stále chce?"
Ruky znovu vyleteli do vzduchu.

"Priatelia moji , naučili ste sa veľmi cennú lekciu. Bez ohľadu na to, čo som s tou bankovkou urobil, napriek tomu ju naďalej chcete, protože to nezmenšilo jej hodnotu. Ešte stále má cenu 1000 korún.

Mnohokrát sme v živote hodení na zem, pomačkaní a zadupaní do zeme rozhodnutiami, ktoré urobíme a okolnosťami, ktoré nás stretnú. Cítime sa, ako keby sme boli bezcenní. Ale bez ohľadu na to, čo sa stalo alebo čo sa stane, nikdy nestratíte svoju hodnotu.

Špinaví alebo čistí, zničení alebo ľahko pomačkaní, stále ste nedoceniteľní pre tých, ktorí vás milujú. Cena našich životov nemá svoj pôvod v tom, čo robíme alebo koho poznáme, ale KTO SME.
Si jedinečný - nikdy na to nezabudni."

Naša vlastná bitka

Jeden večer vzal starý Indián svojho vnuka a rozprával mu o bitke, ktorá prebieha vo vnútri každého človeka. Povedal mu: ”Chlapče, tá bitka v každom z nás je medzi dvoma vlkmi.”

Jeden z nich je zlý.
Je to zlosť, závisť, žiarlivosť, smútok, sebeckosť, hrubosť, nenávisť, sebaľútosť, falošnosť, namyslenosť a ego.

Ten druhy je ale dobrý.
Je to radosť, pokoj, láska, nádej, vyrovnanosť, skromnosť, láskavosť, empatia, štedrosť, vernosť, súcit a dôvera.

Vnuk o tom všetkom premýšľal a po minúte sa opýtal: ”A ktorý vlk zvíťazí?"

Starý Indián odpovedal: ”Ten ktorého kŕmiš."

Šálka kávy

Skupina vysokoškolských absolventov so závideniahodnými kariérami prišla na návštevu za svojím profesorom z univerzity.

Reč sa čoskoro zvrtla na sťažnosti na stres doma i v práci. Profesor ponúkol svojim študentom kávu, odišiel do kuchyne a vrátil sa s konvicou a zbierkou najrôznejších šálok - porcelánových, umelohmotných, sklenených, starých i moderných, lacných i drahých, a povedal im, nech sa obslúžia.

Keď už všetci sedeli so šálkou kávy, profesor povedal: "Pozrite sa - všetky tie pekné a drahé šálky ste si rozobrali a na tácke ostali už len tie lacné a ošarpané.
Hoci je normálne, že chcete pre seba len to najlepšie, je to súčasne hlavný zdroj vašich problémov a stresu. To, o čo vám všetkým v podstate išlo, bola totiž káva, nie šálky. Ale podvedome ste si vyberali tie najkrajšie šálky a rovnako podvedome ste ich porovnávali so šálkami tých druhých.

A teraz porozmýšľajte: Život je káva a vaša práca, peniaze a spoločenské uznanie sú len šálky. Sú len prostriedok, ktorý obsahuje a udržiava Život, ale nemenia kvalitu Života. Niekedy, keď sa sústredíme len na tú šálku, zabudneme si vychutnať kávu, ktorú v nej dostávame. Takže nedovoľte, aby u vás dominovali šálky... vychutnávajte si radšej kávu!"

Čierny chlapček a balón

Čierny chlapček pozoroval na dedinskom trhu predavača nafukovacích balónov.

Ten človek musel byť dobrý obchodník, pretože nechal uletieť červený balónik, ktorý stúpal vysoko do neba, a lákal tak celý zástup možných malých zákazníkov.
Potom vypustil modrý balónik a za ním žltý a biely. Všetky stúpali vysoko vysoko, až kým nezmizli z dohľadu.

Malý černoško sa dlho pozeral na čierny balónik a potom sa opýtal: "Pane keby ste vypustili ten čierny letel by tak vysoko ako ostatné?"
Predavač sa na chlapca chápavo usmial. Odtrhol niť s čiernym balónikom a keď ten začal stúpať, naklonil sa k chlapcovi a pošepol mu:

"To nie je farbou, chlapček. Stúpa hore vďaka tomu, čo má vo svojom vnútri."

Božie cesty

Bol raz jeden starý pustovník. Žil sám, ale stále sa sťažoval na cesty, ktorými ho vedie Boh. Raz v noci mal sen. Snívalo sa mu, že do jeho domu prišiel Boží posol a hovorí: „Poď so mnou!“ Pustovník vstal a šiel.

Prišli do jedného domu a boli veľmi priateľsky prijatí. Pán domu sa im hneď s radosťou pochválil: „Dnes mám veľký sviatok. Môj dlhoročný nepriateľ sa so mnou zmieril a na znamenie priateľstva mi poslal tento zlatý kalich.“ – Keď sa na druhý deň chystali odísť, pustovník si všimol, že Boží posol tajne balí zlatý kalich do svojho batoha. Pustovníka to popudilo, ale skôr, ako začal protestovať, posol ho zahriakol: „Ticho! Také sú cesty Božie!“

Onedlho prišli do iného domu. Domáci pán bol veľký lakomec. Nadával na nevítaných hostí a urážal ich. „Musíme ísť ďalej,“ povedal posol a ešte pred odchodom dal domácemu zlatý kalich. Pustovník sa chcel ozvať. „Ticho! Také sú cesty Božie!“ zase ho predbehol jeho spoločník.

Večer prišli k chudobnému mužovi, ktorý stále nariekal, že sa mu v žiadnej práci nedarí a že ho stále prenasleduje nešťastie. „Boh ti pomôže,“ utešoval ho Boží posol. Keď však odchádzali, podpálil mu dom nad hlavou. „Tak už dosť!“ rozčúlil sa pustovník. Dostal však zase tú istú odpoveď: „Také sú Božie cesty!“

Tretí deň prišli k jednému človeku, ktorý bol veľmi neznášanlivý. Neznášal nikoho okrem svojho malého syna. Toho miloval nadovšetko. Keď sa na druhý deň ráno lúčil s hosťami, hovorí: „Nemôžem vás odprevadiť, ale pôjde s vami môj syn. Môže ísť až k lavičke, ktorou prejdete cez potok. Dávajte mi na neho pozor!“ –„Boh ho ochráni,“ povedal posol. A keď prichádzali k lavičke, zhodil chlapca do rozvodneného potoka. „Ty diabol,“ rozkričal sa pustovník, „to predsa nie sú Božie cesty!“

Vtom sa posol premenil na anjela, ktorý bol plný nebeského svetla. „Tak počúvaj!“ povedal. „Ten kalich bol otrávený. Dobrému mužovi som zachránil život, ale chamtivý lakomec sa z neho upije až k smrti. Chudák, ktorému zhorel dom, nájde pod jeho troskami poklad. Ten mu pomôže, aby sa dostal navždy z biedy. A ešte je tu sebec, ktorému som hodil do vody chlapca. Ten muž bol veľký hriešnik. Zo svojho syna by vychoval vraha. Strata chlapca ho teraz privedie k obráteniu. Vidíš, ukázal som ti niečo z Božej múdrosti a spravodlivosti. Maj v úcte jeho skryté cesty.“

A pustovník sa zobudil zo svojho sna.

Dedko a somár

Kde bolo tam bolo, bol jeden dedko, ktorý mal starého somára. Somár jeden deň padol do studne. Chudák celé hodiny zúfalo plakal a dedko sa snažil niečo vymyslieť, aby ho odtiaľ dostal. Nakoniec sa rozhodol, že somár je už aj tak starý a studňu chcel aj tak zakopať a tak nebude ďalej rozmýšľať nad nejakým riešením ako ho dostať von...

Zavolal na pomoc susedov aby mu pomohli. Každý sa chopil lopaty a začali hádzať hlinu do studne. Starý somár pochopil, čo sa deje a začal hrozne nariekať. Na prekvapenie každého sa po nejakom čase ukľudnil. Po niekoľkých lopatách nahádzanej hliny dedko nakukol do studne. Prekvapene videl, že somár po každej lopate hliny robí niečo fantastické. Otriasa zo seba hlinu a vždy ju zadupe pod seba a tak sa dostáva vždy vyššie a vyššie. Dedko a susedia ďalej hádzali hlinu, a somár sa otriasal a dostaval sa vždy vyššie. Každý sa len udivene pozeral keď somár vykročil zo studne a šťastne odkráčal.

Život na nás bude vždy hádzať rôzne smeti a hlinu. Trik ako sa dostať zo studne je, zo všetkého sa otriasť a urobiť krok hore. Každý problém je len určitá možnosť/príležitosť urobiť krok ďalej. Z každého problému je nejaké východisko, kým to nevzdáš a nezastavíš sa.

Otrasme sa a urobme krok vyššie!

Život podľa svojej viery - príbeh o oslíkovi

Bol raz jeden mladý pár s 12 ročným chlapcom. Rozhodli sa cestovať, pracovať a spoznávať svet. A tak odišla rodinka do sveta, a vzali si na cestu svojho osla.

Prišli do prvej dediny,ľudia ich príchod komentovali:"Pozrite sa na toho nevychovaného chlapca...on na oslovi a chudáci rodičia pešo. Že to tak nechajú!“ A tak manželka vraví mužovi: „ Nedovoľme, aby zle hovorili o našom synovi.“ Manžel zložil dieťa a sám nasadol na osla.
Prišli do druhej dediny. Ľudia zazerali: „ Pozrite sa na toho muža!“ Nechá manželku a syna trápiť sa pešo, zatiaľ čo on sa vezie na oslovi.“ Tak muž zostúpil a posadil manželku na osla. On so synom viedli osla za uzdu.
Prišli do tretej dedinya ľudia vraveli: „ Chudák muž! Po namáhavej celodennej práci nechá sedieť manželku na oslovi. A chudák chlapec! Isto je to macocha!“A tak sa rozhodli sadnúť si na osla všetci traja .Znovu vyrazili na púť.

Keď prišli do štvrtej dediny, začuli čo si šepkajú ľudia: „ To sú beštie. Chudáčik oslík, čo ich nesie. Umorili ho k smrti, než, aby kráčali vedľa neho....
A v ďalšej dedinenemohli veriť vlastným ušiam: „ To sú traja idioti, čo idú pešo, aj keď majú osla, ktorý ich môže niesť!“

Záver: Stále Ťa budú kritizovať, budú o Tebe špatne hovoriť a bude ťažké stretnúť niekoho kto Ťa bude brať takého, aký si.
A preto: Ži podľa svojej viery. Rob to, čo Ti radí srdce.... To čo chceš....Ľudský život je divadelné predstavenie, ktoré sa hrá bez predchádzajúcich skúšok.
Spievaj, smej sa, tancuj, maj rád...a ži intenzívne každý okamžik Tvojho života... skôr než spadne opona a hra skončí bez potlesku.

Človek žne, čo zasadil

Po udalostiach z 11. septembra sa Anna Grahamová dcéra evanjelizátora Billyho Grahama zúčastnila rozhovoru v programe "EARLY SHOW" a moderátorka Jane Claysonová sa jej spýtala: "Ako mohol Boh niečo také dopusti?" Anna Grahamová jej dala veľmi hlbokú a múdru odpoveď. Povedala:

"Verím, že Boh je hlboko zarmútený nad tým čo sa stalo, tak, ako aj my, ale roky sme Bohu hovorili, aby odišiel z našich škôl, z našej vlády a z nášho života. Ako môžeme očakávať, že nás Boh požehná a ochráni, keď ho žiadame, aby nás nechal na pokoji?"

Pozrime sa teda na to.
- Myslím, že sa to začalo, keď Madeline Oharová (bola zavraždená, jej telo sa našlo nedávno) sa sťažovala, že nechce v školách žiadne náboženstvo a my sme povedali OK.

- Potom niekto povedal, že by bolo lepšie keby sa Biblia v školách nečítala... Biblia, ktorá hovorí nezabiješ, nepokradneš a miluj svojho blížneho, ako seba samého. A my sme povedali OK.

- Potom Dr. Benjamin Spock začal tvrdiť, že by sme nemali svoje deti trestať, keď sa zle správajú, lebo by sme tak mohli zraniť ich mladé osobnosti a narušiť ich sebaúctu (syn Dr. Spocka spáchal samovraždu) a my sme súhlasili: "Odborník určite vie čo hovorí." Tak sme znovu povedali OK.

- Potom niekto povedal učiteľom a riaditeľom, aby nevychovávali naše deti, keď sa správajú zle. A riaditelia povedali, aby žiadny člen učiteľského zboru netrestal študentov, keď sa neprístojne správajú, lebo nechcú stratiť dobré meno, aby ich zažalovali. (Medzi výchovou a mlátením, fackaním, ponižovaním a kopaním je však veľký rozdiel.) A my sme povedali OK.

- Potom niekto povedal dovoľme naším dcéram, aby nezáväzne sexuálne žili a aby išli na potrat keď chcú a nemusia o tom povedať dokonca ani svojím rodičom. A my sme povedali OK.

- Potom nejaký múdry člen školskej rady povedal, že chlapci zostanú chlapcami a aj tak si budú robiť čo chcú, takže dajme svojím synom toľko kondómov koľko si len zažiadajú, aby si užili toľko zábavy koľko len chcú. Nemusím pritom hovoriť rodičom, že ich dostali v škole. A my sme povedali OK.

- Potom niekto z vyšších štátnych úradníkov povedal, že nezáleží na tom čo robíme v súkromí vrátane prezidenta, ak máme prácu a naša ekonomika je v poriadku. Potom niekto povedal: "Vydávajme časopisy s obrázkami nahých žien a nazvime to dobrým realistickým ocenením krásy ženského tela." A my sme povedali OK.

- Potom niekto posunul toto ocenenie ešte o krok ďalej publikoval obrázky nahých detí. Ďalší krok urobil keď ich sprístupnil na internete. My sme povedali OK a odvolali sa predsa na slobodu prejavu.

- Potom prišiel zábavný priemysel s tým, aby sme urobili televízne programy a natočili filmy, ktoré propagujú neúctu k ženám, rúhanie nezákonný sex. Povedali: "Nahrávajme hudbu, ktorá povzbudzuje ľudí znásilňovaniu, drogám, vraždám, samovraždám a k uctievaniu satanských symbolov." A my sme povedali: "Veď je to len zábava nemá to žiadne negatívne vplyvy, aj tak to nikto neberie vážne, tak poďme na to."

Teraz sa pýtame sami seba prečo naše deti nemajú svedomie, prečo nerozoznávajú dobré od zlého a prečo pre nich nie je problémom zabiť cudzincov, svojich spolužiakov a samých seba. Keby sme o tom dlhšie popremýšľali a pozreli sa hlbšie, možno by sme našli odpoveď. Myslím, že to má veľa do činenia s tým, že "ČLOVEK ŽNE, ČO ZASADIL."

Čo napísať do piesku – čo vytesať do kameňa?

Dvaja kamaráti sa vydali cez púšť. Predtým sa ,ale pohádali a jeden z nich dostal facku od toho druhého.

Dotyčný nič nepovedal, ale sa zohol a napísal prstom do piesku:
„ Dnes mi môj najlepší priateľ dal facku.“

Putovali ďalej. Došli ku krásnej oáze s jazierkom a rozhodli sa ,že sa vykúpu. Ten čo dostal facku sa začal topiť, ale ten druhý ho zachránil a vytiahol z vody.
Keď sa prebral vytesal do kameňa:
„Dnes mi môj najlepší priateľ zachránil život.“

Kamarát sa ho opýtal: „ Keď som Ti dal facku, napísal si to len do piesku a tentokrát si to vytesal do kameňa. Prečo?“

Odpovedal: „Vieš, keď mi niekto ublíži píšem to len do piesku, aby vietor tieto riadky odfúkol na znak odpustenia. Ale keď mi niekto pomôže vytesám to do kameňa, aby to zostalo navždy.“

Nauč sa svoj žiaľ a krivdu písať len do piesku a svoje šťastie vyryť do kameňa.
Hovorí sa, že je potrebná len minúta na to, aby sme si niekoho zapamätali, len jedna hodina , aby sme si ho obľúbili a mnohokrát nestačí ani celý život, aby sme na neho zabudli.

Zmeňte svoju stratégiu

Jedného dňa nevidomý muž sedel na schodoch pred budovou s klobúkom na nohách a tabuľou s nápisom:„ Som slepý, prosím pomôžte mi.

“Šiel okolo múdry človek a videl, že slepec má v klobúku len pár drobných. Zohol sa prihodil nejaké mince a potom bez toho ,aby sa spýtal vzal tabuľu a na druhú stranu napísal inú vetu.Poobede sa múdry muž vracal rovnakou cestou a videl, že slepcov klobúk je plný bankoviek.
Slepec poznal mužov krok a spýtal sa, či to bol on kto mu prepísal tabuľu , a čo mu tam napísal.

Múdry človek odpovedal: „Nič čo by nebola pravda. Len som dal Tvojim riadkom inú podobu.“ Usmial sa a odišiel. A slepec sa nikdy nedozvedel, že na tabuli stálo:
„Je jar, ale ja ju nemôžem vidieť.“

... Zmeň svoju stratégiu, keď sa ti nedarí a uvidíš, že sa to obráti k lepšiemu...

Zázraky života

Zázrakom je, keď sa dokážeme rozdeliť o to, čo máme…

Zázrakom je, keď vidíme celok a zároveň i detail…

Zázrakom je, keď miesto časti dáme celok…

Zázrakom je, keď sa radujeme z maličkostí…

Zázrakom je, keď ostne chránia, ale nepichajú…

Zázrakom je, keď si dobrého užívame s mierou…

Zázrakom je, keď žijeme zo zásadami, ktoré necítime ako okovy…

Zázrakom je, keď silní dokážu chrániť slabých…

Zázrakom je, keď sa máme s kým zahrať…

Zázrakom je, keď sa nenecháme pohltiť komplikovanosťou života…

Zázrakom je, keď krásu vidíme i v tom, čo sa zdanlivo krásne nejaví…

Zázrakom je, keď to, čo vieme tiež dokážeme podať ďalej…

Zázrakom je, že dokážeme zakotviť a zároveň neustrnieme na mieste...

Zázrakom je, keď vidíme, že nič nie je len čierne alebo len biele…

Zázrakom je, keď dokážeme vnímať kúzlo okamihu…

Zázrakom je, keď vieme, že krása je v jednoduchosti…

Zázrakom je, keď vieme, že s láskavosťou sa dôjde často najďalej…

Zázrakom je, keď nám hreje srdce i keď je vôkol mráz…

Zázrakom je, keď sme v srdci deťmi…

Zázrakom je, keď horíme láskou…

Zázrakom je, keď sa nenecháme uniesť zlosťou…

Zázrakom je, keď sa nebojíme byť sami sebou…

Zázrakom je, keď tu sme pre svojich blízkych…

Zázrakom je viera v Boha…

Zázrakom je, keď sme trpezlivý…

Zázrakom je, keď si šťastie podržíme…

ŽIVOT je zázrak… pretože je neopakovateľný… A TO NIE JE MÁLO

Príbeh o vojakovi

Príbeh je o vojakovi, ktorý sa vracia z vojny vo Vietname. Predtým, ako sa mal vrátiť domov, sa rozhodol zavolať svojim rodičom.

“Mami, oci, vraciam sa domov, ale mal by som na Vás jednu prosbu. Mám kamaráta, ktorého by som rád priviedol spolu so mnou.”
“Jasne,” povedali mu, “radi by sme ho spoznali.”
“Je však jedna vec, ktorú by ste o ňom mali vedieť. Pri boji sa ťažko zranil. Stúpil na mínu a prišiel o ruku a nohu. Nemá kam ísť, a ja by som ho veľmi rád zobral k nám, aby žil s nami.”
“Synak, je mi ho ľúto. Možno by sme mu mohli pomôcť nájsť náhradný domov.”
“Nie, chcem, aby žil s nami.”
“Synak,” povedal otec, “nevieš si ani predstaviť, čo od nás žiadaš.Niekto tak handicapovaný by bol pre nás obrovskou záťažou. Máme svoj vlastný život, vlastné problémy. Nemôžme si do neho priniesť ešte takýto problém. Myslím si, že by si mal prísť domov a na tohto muža radšej zabudnúť. Nájde si pomoc aj sám.”
V tom momente syn telefón zložil. Rodičia o ňom už nič viac nepočuli. O niekoľko dní im však volal policajt. Povedal im, že ich syn zomrel potom, ako spadol z vysokej budovy. Policajt si myslel, že to bola samovražda. Zničení rodičia museli ísť do márnice na identifikáciu synovho tela. Spoznali ho, ale dozvedeli sa strašnú vec. Ich syn mal iba jednu nohu a ruku.

Ty si vyberáš

Michal je ten typ človeka, ktorého radi stretávame. Má stále dobrú náladu a vždy vie povedať niečo pozitívne, vždy vie ľudí motivovať. Keď mal niektorý z kolegov zlý deň, Michal mu vždy vedel ukázať kladnú stránku celej veci, zmeniť jeho postoj, nazeranie na danú situáciu ... Slovom - dodal každému energiu a chuť riešiť a popasovať sa s problémom.

Na otázku 'ako sa máš' mal obľúbenú odpoveď:

'Keby som sa mal len o chlp lepšie, bol by som už dvojča '.
Bol som veľmi zvedavý, ako to dokáže, ako je to možné ... A tak keď sa mi raz naskytla príležitosť, spýtal som sa ho na to.
'Len sa nepretvaruj, nemožeš byť predsa dobre naladený stále....celý deň, každý deň, celý čas! Ako to robíš?'
Michal mi na to zaujímavo odpovedal:

'Každé ráno, ked vstanem, tak si poviem, že mám na výber dve možnosti. Buď budem mať dobrú náladu, alebo si možem vybrať tu zlú. No a ja si vždy vyberiem radšej tú dobrú. A vždy, keď sa mi pritrafí niečo zlé, môžem si vybrať, že budem obeťou, alebo si možem vybrať možnosť, že sa z toho poučím. A ja si vždy vyberiem tú možnosť poučiť sa z toho. Vždy, keď niekto ku mne príde a sťažuje sa, možem si vybrať - buď prijať jeho nešťastie, alebo snažiť sa pomôcť mu nájsť nejakú kladnú stránku života. A ja si vyberám vždy tú druhú možnosť - hľadám spolu s ním ten dôvod, pre ktorý sa oplatí bojovať a žiť ďalej. Hľadám tú kladnú stránku života.'
'No, to ale nie je vždy také jednoduché!' protestoval som.

'Ale je,' povedal Michal. 'Celý život si vyberáme. Ked si odmyslíš všetky tie hlúposti okolo, každá situácia je v skutočnosti voľba. A ty si vyberáš, ako reagovať na danú situáciu. Ty si vyberáš, ako ľudia ovplyvnia tvoju náladu. Ty si vyberáš, či budeš mať dobrú, alebo zlú náladu. Jednoducho povedané ty si vyberáš, ako žiješ svoj život.'

Veľa som rozmýšľal o tom, čo povedal Michal.
Krátko potom som odišiel pracovať preč z tej stavebnej firmy a začal som podnikať sám. Aj keď sme sa už nevídali, často som o ňom rozm ýšľal, keď som sa dostával do problémových situácií, keď som si 'vyberal', ako budem žiť svoj život, namiesto toho, aby som iba bezhlavo reagoval na konkrétnu situáciu.
O niekoľko rokov potom som počul, že Michal mal vážnu nehodu, ked spadol z 20metrovej výšky. Po 18hodinovej operácii a dlhých týždňoch na lôžku ho nakoniec pustili domov so zadrôtovanou chrbticou. Stretol som sa s ním asi pol roka po tej nehode. Keď som sa ho spýtal, ako sa má, odpovedal:

'Keby som sa mal len o chlp lepšie, bol by som už dvojčatá. Chceš vidieť moje jazvy ??'
To som odmietol, ale spýtal som sa ho, čo sa mu prehnalo hlavou, ked dopadol vtedy na zem.

'Prvá vec, ktorá mi prebehla hlavou bola, že chcem vidieť a teším sa na bábätko, lebo manželka mala onedlho rodiť,' odpovedal Michal.

'...a hneď vzápätí potom, som si uvedomil, že mám dve možnosti: Mohol som si vybrať život, alebo .... smrť. Tak som si vybral život.'
'A nemal si strach? Nestratil si vedomie ??', pýtal som sa ho.

Michal odpovedal: '... záchranári boli skvelí. Stále mi opakovali, že to bude dobré. Ale keď ma priviezli do nemocnice a uvidel som hrôzu na
tvárach doktorov a sestričiek, skutočne som sa zľakol. V ich očiach som čítal - toto je mŕtvy človek. Uvedomil som si, že
musím niečo urobiť.'
'A čo si spravil?', pýtam sa ho.

'No, bola tam obrovská nemotorná sestrička, ktorá na mňa revala, či som na niečo alergický. 'ÁNO,' odpovedal som. Lekári aj sestričky spozorneli a čakali na moju odpoveď. Zhlboka som sa nadýchol a zakričal som:

'Na vážne ksichty!'

Keď sa dosmiali, povedal som im:

'Rozhodol som sa, že budem žiť. Operujte ma ako živého, nie ako mŕtvolu!'

Michal prežil nielen vďaka majstrovstvu chirurgov, ale aj vďaka svojmu úžasnému prístupu k životu. Od neho som sa naučil, že každý deň máme možnosť žiť naplno.. Čo prežívaš, to chceš. Čo chceš, to prežívaš.
Nie je doležité, čo sa deje, ale ako to človek prijme - to rozhoduje o všetkom. Ako prijme to dobré, ale aj to zlé, čo sa nikomu z nás nevyhne.

Preto sa netráp, čo bude zajtra, zajtrajšok nech sa o seba postará sám.

Každý deň je dosť starostí aj bez toho. Okrem toho, dnes je ten deň, kvôli ktorému si sa trápil už včera.

Dvaja robotníci

Počul som raz historku o tom, ako sa reportér pýtal dvoch robotníkov.

Najprv položil otázku prvému: ,, Čo robíte? “ Povedal, že je murár a začal sa sťažovať, že robí ako otrok za nízku mzdu a vlastne mrhá dni tým, že kladie jednu tehlu na druhú.

Potom reportér položil tú istú otázku druhému robotníkovi. Jeho odpoveď bola celkom iná. ,, Som najšťastnejší človek na svete, “ odvetil. ,, Podieľam sa na výstavbe dôležitých a krásnych architektonických diel. Aj mojou zásluhou sa z obyčajných tehál stávajú výnimočné stavby.

Obaja mali pravdu.