Všetky zvieratá počuli, že ich matka je chorá a plače. Ponáhľali sa nájsť niekoho, kto by jej pomohol. "Nemôžeme už vydržať dívať sa na matkine slzy. Rieky už pretekajú, čo máme robiť? Tie slzy sú také smutné a my tiež! Ó, nebesá, čo máme robiť?""Nájdite svojho otca," našepkával tichý hlas.
Leopardy skákali, vtáci lietali, delfíny sa kĺzali vo vlnách, kolibríky poskakovali, kone uháňali tryskom.
Uprostred tohoto zmätku sa vytrvalo pohybovala aj korytnačka a slimák pomaličky-pomaly, aby našli otca a prosili ho o pomoc.
Jedného dňa povedala korytnačka slimákovi:"braček, vylez na môj chrbát, je veľký a pevný, neplaš sa a neplač!!! Prídeme k našej matke načas, uvidíš."
Vďačný za ponuku, slimák vyliezol na korytnačkin chrbát a stala sa úžasná vec. Čas i priestor sa začali hýbať rýchlejšie a rýchlejšie pre korytnačku i slimáka. Spolu v tuneli času a lásky k ich stvoriteľovi sa stali jedným na svojej púti pri hľadaní otca, aby zastavil slzy ich matky. Najlepšie z minulého, najlepšie z dnešného, najlepšie z budúceho, všetko SPOLU.
Aká úžasná vec sa stala všetkým Stvoreniam.
"Čo si myslíš?" Povedala korytnačka slimákovi.
"Hééééj!! Héééj! Naozaj si myslím, že niekam ideme!!! Cítim dokonca vietor vo vlasoch!!!!!"
***Milujem tých, čo ma nesú***
