nedeľa, 12. septembra 2010

Po jednej

Jeden náš priateľ sa raz pri západe slnka prechádzal po prázdnej mexickej pláži. Ako tak šiel, v diaľke uvidel iného muža. Keď bol pri ňom trochu bližšie, všimol si, že je to miestny obyvateľ.Stále sa zohýnal, niečo zbieral a hádzal to do vody. Znova a znova odhadzoval tie predmety do mora.

Keď náš priateľ podišiel ešte bližšie, uvidel, že to, čo domorodec zbiera, sú morské hviezdice, ktoré more vyplavilo na pláž, a muž ich po jednej hádže späť do vody.
Náš priateľ bol trocha v rozpakoch. Pristúpil k mužovi a povedal: “Dobrý večer, priateľu. Lámem si hlavu nad tým, čo robíte.”

“Hádžem tieto hviezdice späť do mora. Vidíte, odliv práve vrcholí a more ich všetky vyplavilo na breh. Ak ich nehodím späť, nebudú mať kyslík a zahynú.”

“Tomu rozumiem,” povedal náš priateľ, “ale na pláži sú určite tisíce hviezdic. Je predsa absolútne nemožné, aby ste ich všetky pozbierali. Je ich jednoduho príliš veľa. A neuvedomujete si, že toto isté sa pravdepodobne deje na stovkách pláží po celom pobreží? Vari nevidíte, že vy to nijako nemôžete zmeniť?”

Domorodec sa usmial, zohol sa, aby zdvihol ďalšiu hviezdicu, a keď ju hodil späť do mora, povedal: “Ale táto bude žiť.”