Návšteva troch starčekov múdrosti

Žena vyšla z domu a uvidela tam troch starých mužov s dlhými bielymi fúzami, ktorí sedeli na dvore. Nepoznala ich a takto ich oslovila: „Nespomínam si, že by som Vás poznala, ale musíte byť asi dosť hladní, keď tak na Vás pozerám. Poďte, prosím ďalej, vstúpte do nášho domu a zajedzte si niečo.“ Opýtali sa jej: „Je tu pán domu?“ „Nie, nie je“ odpovedal im žena. „Tak potom nemôžeme vstúpiť“ odvetili starčekovia.

Večer, keď sa manžel vrátil domov, povedala mu žena, čo sa jej prihodilo. Na to jej manžel povedal, aby znovu vyšla von, povedala im, že už prišiel domov a aby ich pozvala do vnútra. Žena tak urobila. Vyšla von a pozvala starčekov do vnútra.
„My nemôžeme vojsť do domu spoločne“ odpovedali jej traja starci.
„Prečo nie?“ spýtala sa nechápavo žena.
Jeden z tých starých mužov jej začal vysvetľovať. Ukázal na jedného zo svojich spoločníkov a povedal: „Jeho meno je ZDRAVIE.“ Ukázal na druhého a predstavil ho, že sa volá ÚSPECH. „A moje meno je LÁSKA“ dodal a predstavil seba. Potom dodal: „Teraz choď, vráť sa domov a prediskutuj s manželom, ktorého z nás chcete doma“. Žena sa vrátila a povedala mužovi, čo počula. Jej manžel mal veľkú radosť a nadšene zvolal: „Aké milé! Vzhľadom na túto situáciu pozveme Zdravie. Nech vstúpi a naplní náš dom zdravím.“ Žena však nesúhlasila a spýtala sa: „Drahý, prečo nepozveme Úspech?“ Svokra, ktorá bývala s nimi v dome a vypočula ich rozhovor, vbehla ku nim do izby so svojim návrhom: „Nebolo by lepšie pozvať Lásku? Náš dom by bol naplnený láskou!“ „Dáme na jej radu“ povedal manžel žene. „Choď von a pozvi Lásku. Bude to náš najlepší hosť!“ Žena vyšla von a spýtala sa tých troch mužov: „Ktorý z Vás je Láska? Poďte, prosím, a buďte našim hosťom.“

Muž zvaný Láska vstal a šiel k domu. Ostatní dvaja vstali tiež a nasledovali ho. Prekvapená žena sa opýtala Zdravia a Úspechu: „Pozvala som len Lásku, prečo idete tiež?“ Na to starčekovia odpovedali spoločne: „Keby ste pozvali Zdravie alebo Úspech, ostatní dvaja by zostali vonku, ale Vy ste pozvali Lásku. A kdekoľvek ide Láska, my ideme s ním. Kdekoľvek je Láska, tam je aj Zdravie a Úspech – Nezabudnite na to!“

Zázračný bambus

Čínsky bambus je veľmi zvláštna rastlina. Keď ho zasadíte, prvé štyri roky vôbec nerastie – aspoň nám sa to tak zdá. Človek by mal pokušenie vykopať a zasadiť si radšej niečo iné. Ale trpezliví čínski záhradníci vedia svoje. Preto rastlinku trpezlivo okopávajú a polievajú, aj keď je stále rovnako malá. Potom sa však niečo stane. V priebehu piateho roka vyrastie zrazu za 60 dní do 30 metrovej výšky. Keby ste ho videli a nevedeli by ste, ako rastie, čo by ste povedali? Že vyrástol za 60 dní, alebo za 5 rokov?

Myslím si, že aj náš život sa podobá čínskemu bambusu. Niekedy sa celé roky snažíme a snažíme... a zdá sa, že sa nedeje vôbec nič. Ak však trpezlivo robíš to, čo je správne, výsledok sa určite dostaví a tvoje úsilie bude odmenené.


Kto má trpezlivosť, dokáže všetko, čo chce.

Hľadajte neobyčajnosť v obyčajných veciach.

Počul som raz historku o tom, ako sa reportér pýtal dvoch robotníkov. Najprv položil otázku prvému: ,, Čo robíte? “ Povedal, že je murár a začal sa sťažovať, že robí ako otrok za nízku mzdu a vlastne mrhá dni tým, že kladie jednu tehlu na druhú.

Potom reportér položil tú istú otázku druhému robotníkovi. Jeho odpoveď bola celkom iná. ,, Som najšťastnejší človek na svete, “ odvetil. ,, Podieľam sa na výstavbe dôležitých a krásnych architektonických diel. Aj mojou zásluhou sa z obyčajných tehál stávajú výnimočné stavby. Obaja mali pravdu.

Každý totiž nachádza v živote len to, čo v ňom chce nájsť. Ak hľadáte nepríjemné, nájdete ich dosť. Ak chcete nájsť na druhých, na svojej práci, na svete a vo všeobecnosti chyby, určite sa vám to podarí. Ale opak je pravdou.

Ak hľadáte v obyčajných veciach nevšednosť, teda čaro, naučíte sa ju nájsť. Ten murár vidí za tehlami krásne katedrály. Otázka znie, či to dokážete i vy. Viete nájsť nevšedný súlad vo svete okolo nás, dokonalosť v činnosti vesmíru, výnimočnú krásu prírody, neuveriteľný zázrak ľudského života?

Podľa mňa je to všetko záležitosť vôle. Je to naozaj veľa, za čo môžeme byť vďační, čo môžeme s úctou obdivovať. Život je vzácny a výnimočný. Venujme mu trošku pozornosti a uvidíte, že tie najobyčajnejšie veci získajú iný význam.

Hovor, čo cítiš ...

Pokiaľ by Boh na chvíľu zabudol, že som len bábkou a daroval mi
ešte odrobinku života, využil by som ten čas najlepšie ako len dokážem.
Pravdepodobne by som nepovedal všetko, nad čím premýšľam,
ale určite by som si premyslel všetko, čo poviem.
Hodnotil by som veci nie podľa ceny, ale podľa významu.
Spal by som málo a sníval viac, pretože viem, že každú minútu
so zatvorenými očami strácame šesťdesiat sekúnd svetla.
Šiel by som, keď sa iní zastavujú, budil by som sa, keď iní spia.

Keby mi Boh daroval ešte odrobinku života, jednoducho by som sa
obliekol a kráčal k slnku a objavoval by som nielen svoje telo, ale aj
svoju dušu. Presviedčal by som ľudí, ako veľmi sa mýlia, ak si myslia,
že je nevhodné zamilovať sa, keď je človek starý. Nevedia
totiž, že starnú práve preto, lebo utekajú pred láskou.

Dieťaťu by som pripravil krídla, ale dal by som mu ich, až keď sa
naučí lietať. Ľuďom vo vyššom veku by som pripomenul, že smrť
neprichádza so starobou, ale so zabudnutím, či opustenosťou.

Toľko vecí som sa od vás naučil, ľudia.... Naučil som sa, že
všetci chcú žiť na vrcholku hory, ale zabúdajú, že naozajstné šťastie
sa skrýva v spôsobe, akým naň vystupujeme. NAučil som sa,
že keď prvorodenec po prvý raz chytí svojou dlaňou palec svojho otca,
drží ho už navždy. Naučil som sa, že človek môže pozerať
na druhého zhora iba vtedy, keď mu chce pomôcť, aby sa zodvihol...

Je ešte mnoho vecí, ktoré som sa od vás mohol naučiť, ale v skutočnosti
sa mi neveľmi zídu, pretože vo chvíli, keď ma vložia do truhly, nebudem
už nažive.

Hovor vždy, čo cítiš a rob, čo myslíš. Keby som vedel, že ťa
dnes posledný raz uvidím spať, silne by som ťa objal a modlil
by som sa k Pánovi, aby mi dovolil byť tvojím anjelom strážnym. Keby som
vedel, že toto sú posledné minúty, v ktorých ťa vidím, povedal by
som : Milujem ťa. A nepredpokladal by som hlúpo, že o tom
predsa vieš.

Vždy je nejaké ráno a život nám dáva možnosť urobiť dobrý skutok,
ale pokial sa mýlim a dnešok je všetkým, čo mi ostáva,
chcel by som ti povedať ako veľmi ťa milujem a že na teba nikdy
nezabudnem .

Ráno nie je zaručené nikomu ani mladému, ani starému. Možno, že
dnes sa posledný raz pozeráš na tých, ktorých miluješ. Preto sa
nezdržuj a urob dnes to, čo môžeš, pretože ak sa ukáže, že sa nedočkáš
rána, budeš ľutovať deň, v ktorom si nemal čas na jeden úsmev,
na jeden bozk, budeš ľutovať, že si bol príliš
zaujatý na to, aby si im splnil posledné želanie.

Buď vždy nablízku tým, ktorých miluješ, buď na nich dobrý
a nájdi si čas , aby si im povedal: Je mi ťažko. Prepáč. Prosím.
Ďakujem... a všetky tie láskavé slová, ktoré poznáš. Nikto
si ťa nebude pamätať za tvoje utajené myšlienky, preto pros Pána o
silu a múdrosť, aby si ich mohol vypovedať. Dokáž svojim priateľom
a blízkym, ako veľmi ich potrebuješ.

Rozhovor s Bohom

Poď ďalej, riekol Boh. „Tak ty by si so mnou chcel spraviť rozhovor?“

„Ak máš čas?“, opýtal som sa.

Boh sa usmial a odpovedal: „Môj čas je večnosť, a preto je ho dosť na všetko. A na čo sa ma vlastne chceš opýtať?“

„Čo Ťa na ľudoch najviac prekvapuje?“ To, že ich nudí byť deťmi a tak sa ponáhľajú byť dospelými, a keď sú dospelí, zasa túžia byť deťmi.

Prekvapuje ma, že strácajú zdravie, aby zarobili peniaze, a potom utrácajú peniaze na to, aby dali do poriadku svoje zdravie.

Prekvapuje ma, že sa toľko strachujú o svoju budúcnosť, až zabúdajú na prítomnosť. A tak vlastne nežijú ani pre prítomnosť ani pre budúcnosť.

Prekvapuje ma, že žijú ako keby nikdy nemohli zomrieť, a že umierajú, ako keby nikdy nežili.“

Potom som sa opýtal: „Čo by si ako rodič chcel naučiť svoje deti?“ Boh sa usmial a odpovedal:

„Chcem, aby poznali, že nemôžu nikoho prinútiť k láske. Smú iba dovoliť, aby ich druhí milovali.

Chcem, aby poznali, že najcennejšie není to, čo v živote majú, ale koho majú.

Chcem, aby poznali, že není dobré sa porovnávať s druhými. Každý bude súdený sám za seba. Nie preto, že je lepši alebo horši než iní.

Chcem, aby poznali, že stačí len pár sekúnd, na spôsobenie hlbokých rán ľudom, ktorých milujeme, ale trvá mnoho rokov, než sa tie rany zahoja.

Chcem, aby sa naučili odpútať. Odpúšťať skutkom

Chcem, aby vedeli, že sú ľudia, ktorí ich veľmi milujú, ale niektorí nevedia vyjadriť svoje city.

Chcem, aby vedeli, že si môžu kúpiť všetko, až na skutočné šťastie.

Chcem, aby poznali, že skutočný priateľ je ten, kto o nich všetko vie, a napriek tomu ich má rád.

Chce, aby poznali, že vždy nestačí, aby im odpúšťali druhí, ale aj oni sami musia odpúšťať. „