Pokoj "aj napriek"

Catherine Marshallová píše: "Jeden kráľ raz ponúkol cenu pre umelca, ktorý namaľuje najlepší obraz pokoja. Pokúsili sa o to mnohí maliari, ale len dva obrazy sa kráľovi naozaj páčili. Na jednom bolo ustálené pokojné jazero. Bolo dokanalým zrkadlom pre okolité pokojné vrchy so zelenými stromami. Nad ním bola modrá obloha s načechranými bielymi oblakmi.

Na druhom obraze boli tiež hory. Ale tie boli skalité a holé. Nad nimi bola zachmúrená obloha, na ktorej sa pohrávali blesky a padal hustý dážď. Dolu jednou stranou hôr sa valil divoký vodopád. Tento obraz vôbec nevyzeral pokojne. Ale keď sa kráľ prizrel bižšie, za vodopádom uvidel maličký ker, ktorý rástol v skalnej trhline. V tomto kríku si vybudovala hniezdo vtáčia mať. A tam, aj napriek hukotu prudkej vody, sedela vo svojom hniezde v dokonalom pokoji.

Čo myslíte, ktorý obraz získal cenu? Kráľ si vybral druhý obraz. Prečo? "Pretože", vysvetlil kráľ, "pokoj neznamená byť tam, kde nie je hluk, problémy a tvrdá práca. Pokoj znamená byť uprostred všetkých týchto vecí a napriek tomu zostať v srdci uvoľnený a neznepokojený".

V určitom momente života všetci zistíme, že neexistuje bezpečný prístav, v ktorom by neboli búrky. Zistíme, že pokoj nie je neprítomnosť búrok, ale:

• 
  dostali sme veľa uistení o ochrane uprostred nich;
• búrky napomáhajú rastu nášho charakteru;
• z búrok môžeme vyjsť silnejší a múdrejší.

Výhovorky alebo výsledky

Istý človek mal zlyhať, ale namiesto toho mal úspech. Keď vo veku 5 rokov stratil 97% zraku, odmietol navštevovať školu pre slepcov. Prijali ho do verejnej školy a neskôr hral baseball a futbal. Stal sa profesorom žurnalistiky a bolo o ňom známe, že vyžaduje dokonalosť. Raz sa ho študent spýtal, čo považuje za horšie: slepotu, hluchotu alebo byť bez rúk alebo nôh. Odpovedal: "Nič z toho! Letargia, nezodpovednosť, nedostatok ambícií alebo túžby: to sú skutočné hendikepy! Ak ťa nenaučím nič iné len to, aby si chcel niečo urobiť so svojím životom, tento kurz bude veľmi úspešný."

Často hovoril svojím študentom žurnalistiky: " Nie ste tu, aby ste sa naučili priemernosť. Ste tu na to, aby ste sa naučili excelovať. Ak vás pošlem po nejaký príbeh a vy ho nezískate, pretože ste si zlomili nohu, zavolajte mi zo sanitky a ja vám prepáčim. Ale nehovorte mi výhovorky! Vašim najväčším nepriateľom nie sú problémy, ktoré máte pred sebou. Nepriateľom je pohodlnosť, negativizmus, obmedzenia, ktoré ste si stanovili a sebaľútosť. "

Máme všetky výhovorky, aby sme neurobili viac so svojím životom. Keby sme len mali lepší zrak, chudšiu alebo vyššiu postavu alebo pochádzali z lepšieho prostredia. Sú to výhovorky! Máme dosť dispozícií, aby sme prekonali okolnosti, ktoré obyčajne vytvárajú budúcnosť. Takže výhovorky alebo výsledky?

Je to zákon žatvy

Jedného dňa skromný škótsky farmár Fleming zachránil život synovi šľachtica, ktorý sa topil v močarisku. Na druhý deň chlapcov otec navštívil farmu a ponúkol mu odmenu, ale farmár o tom nechcel ani počuť. Prave vtedy prišiel k dverám farmárov syn a šľachtic povedal: "Potom mi dovoľ, aby som zaplatil za štúdiá tvojho syna podľa mojich štandardov. A ak sa z neho stane len spolovice taký muž, akým je jeho otec, budeme obaja hrdí." Fleming súhlasil a chlapec navštevoval tie najlepšie školy. Napokon promoval na Lekárskej škole Nemocnice Panny Márie v Londýne.

Pravdepodobne si o ňom počul. O sirovi Alexandrovi Flemingovi, mužovi, ktorý objavil zázračný liek - penicilín, ktorý už zachránil milióny životov. O niekoľko rokov neskôr, keď syn toho istého šľachtica dostal zápal pľúc, vieš, čo mu zachránilo život? Penicilín! A ako sa volal ten šľachtic? Lord Randolph Churchill. A meno jeho syna? Sir Winston Churchill, ktorý pomohol zachrániť Európu pred hrôzami Tretej ríše!

Je to zákon žatvy! Nemusíš žať v čase, keď si zasial. Nemusíš žať tam, kde si zasial. Ale vždy budeš žať to, čo si zasial.

Postoj víťazstva

Keď máš správny postoj, máločo ťa môže zastaviť; a ak ho nemáš, máločo ti dokáže pomôcť! Ak si chceš zachovať postoj víťazstva, nauč sa sústrediť sa na príležitosti, nie na svoje práva. Jednou z najväčších príčin nespokojnosti je naša neustála snaha "dosiahnuť svoje práva". Premýšľaj: Ukrivdili ti niekedy? Boli chvíle, keď si nedostal, čo si si zaslúžil? Určite! Žijeme v nedokonalom svete a dokiaľ v ňom budeme žiť, nedožijeme sa chvíle, kedy by sme za všetko, čo robíme, dostali odmenu.

Stojíš teda pred rozhodnutím: Využiješ svoj čas a energiu na to, čo malo byť, alebo sa cez to prenesieš a sústredíš sa na to, čo môže byť? Ani vtedy, keď je na tvojej strane pravda a spravodlivosť, nemusíš byť schopný napraviť všetky chyby. Neustály zápas za svoje práva v tomto nedokonalom svete ťa oberá o energiu a stávaš sa pesimistom. Ak sa sústreďuješ na svoje práva, zvyčajne sa obzeráš dozadu, však? Nemôžeš ísť dopredu, keď nejdeš po správnej ceste. Až keď obrátiš svoju pozornosť správnym smerom, môžeš ísť vpred.

Neznamená to, že prestaneš vidieť nespravodlivosť. Znamená to, že sa rozhodneš sústrediť sa na to, čo môžeš ovládať - tvoje postoje a tvoje príležitosti. To je spôsob na zvýšenie tvojho potenciálu, ktorý ti pomôže odstraňovať z cesty prekážky.

Pravý význam

V jedno popoludnie roku 1953 sa na chicagskej železničnej stanici zhromaždili reportéri a mestskí funkcionári. Osoba, s ktorou sa chceli stretnúť bol nositeľ Nobelovej ceny za mier pre rok 1952. Pár minút po tom, ako vlak zastavil, vystúpil z vlaku obrovský, skoro dvojmetrový muž s hustými vlasmi a dlhou bradou. Rozblýskali sa všetky fotoaparáty. Mestskí funkcionári sa k nemu priblížili so zdvihnutými rukami a mnohí mu hovorili, aká je to pre nich česť stretnúť sa s ním.

Muž sa im zdvorilo poďakoval a potom s pohľadom upretým ponad dav ich požiadal, aby ho na chvíľu ospravedlnili. Prešiel davom a pristúpil k jednej postaršej černoške, ktorá tam zápasila s dvoma veľkými kuframi. S úsmevom zodvihol jej batožinu a odprevadil ju až k autobusu. Pomohol jej naložiť kufre a poprial jej šťastnú cestu. Keď sa vrátil k uvítacej ceremónii, ospravedlnil sa: "Prepáčte, že som vás nechal čakať."

Tým mužom bol Dr.Albert Schweitzer, známy misionársky lekár, ktorý strávil svoj život pomáhaním chudobným v Afrike. Keď tento jeho skutok videl jeden z členov uvítacieho výboru, obrátil sa k vedľa stojacemu reportérovi a s veľkým obdivom na adresu Schweitzera prehlásil: "Toto je prvýkrát v živote, čo som videl kázeň chodiť."

Niekedy stačí využiť príležitosť na prejavenie malej láskavosti, ktorá nemusí zostať bez povšimnutia a niekoho významne osloví.