Majster a žiak

Jeden starý zenový mních ležal na svojej smrteľnej posteli. Prehlásil, že tento večer už tu nebude. A tak začali prichádzať z ďaleka a zo široka jeho následovníci, žiaci a priatelia .
Jeden z jeho starých žiakov, keď sa dopočul, že majster zomiera, utekal na trh. Niekto sa ho spýtal: " Majster zomiera a ty ideš na trh?" Starý žiak odpovedal: "Ja viem, že môj majster miluje jeden druh koláča a tak mu ho bežím kúpiť."

Všetci sa obávali, že čo sa deje, pretože to vyzeralo, že majster na niekoho čaká. Občas pootvoril svoje oči, pozrel sa okolo a zasa ich privrel. Až keď pribehol jeho starý žiak povedal: "Výborne, ty si prišiel! A kde máš ten koláč?" A jeho starý žiak mu ho ukázal a bol veľmi šťastný, že sa ho majster spýtal na koláč .
Majster síce zomieral, ale zobral do rúk obľúbený koláč. Bol už veľmi starý, ale jeho ruka sa netriasla. Niekto sa ho spýtal: " Si taký starý a na pokraji svojho života. Skoro už príde tvoje posledné nadýchnutie a opustíš nás. Ako to, že sa tvoja ruka vôbec netrasie?"
Majster povedal: " Nikdy sa netrasiem, pretože nemám strach. Moje telo je staré, ale ja som stále mladý a aj mladý zostanem , aj keď už moje telo tu nebude." Potom začal prežúvať svoj koláč keď sa ho niekto spýtal:" Aké je vaše posledné posolstvo, majstre? Skoro nás už opustíte. Na čo chcete, aby sme spomínali?"
Majster sa pousmial a povedal: " Ach, ten koláč je delikátny!"
Toto bol muž, ktorý žil tu a teraz. Dokonca aj smrť je bezvýznamná. Ďalšia chvíľa nemá žiadný význam. Tento moment, tento koláč je delikátny. Keď chcete byť v tejto chvíli, v tejto prítomnosti, iba potom môžete milovať.

Ako sa chytajú opice?

Lovci opíc vymysleli jedinečný spôsob , ako chytať opice. Keď objavia miesto kde sa opice schádzajú, zakopú do zeme kokosové orechy s malým otorom, cez ktorý prekĺzne ruka opice.Potom do orechov vložia za hrsť ryže, alebo bobúľ, na ktorých si opice najradšej pochutnávajú.
Len čo lovci odídu, opice sa začínajú zbiehať. Zvedavé ako vždy, pozerajú na kokosové orechy a keď vyňuchajú skryté dobrôtky, strkajú ruky do malých otvorov a naberú si do hrsti, koľko len môžu.
Ale veľkosť otvoru je zákerne premyslená. Prázdna ruka ním prejde,ale plná nie a opice ťahajú a ťahajú.Namáhajú sa zo všetkých síl, ale ani na chvíľu im nenapadne otvoriť ruku a vypustiť, čo držia v hrsti.Na to čakajú skrytí lovci. Vrhnú sa na opice a ľahko ich pochytajú.
Ponaučenie:
Neprichádzaš aj ty o niečo dôležité a v živote podstatné len preto, že sa bojíš otvoriť päsť v ktorej zvieraš niečo, čo pokladáš za najvyš potrebné, a pritom je to zbytočné? Elegantní a usmievaví lovci nikdy nespia. Skrývajú svoje pasce všade, kade chodíme.A tak potom často medzi sebou stretávame ľudí so zavretými päsťami a s vyhasnutým srdcom.

Historický záchvat

Muž, ktorý sa so svojím priateľom rozprával o tom, ako sa predošlého dňa pohádal s manželkou, nakoniec poznamenal: „ Ach, nenávidím takéto hádky. Zakaždým, keď sa pohádame , má historický záchvat.“

Priateľ odpovedal: „ Asi si sa pomýlil. Chcel si povedať hysterický záchvat.“

„ Nie, nie, trval na svojom prvý muž. „ Chcel som povedať historický, pretože vždy , keď sa hádame, začne vyťahovať všetky moje minulé hriechy a používať ich proti mne!“

Mnohé staré hriechy, o ktorých sme boli presvedčení, že sú už dávno odpustené, sa správajú ako korková zátka. Vždy, keď sa ich snažíme potopiť, znovu vyplávajú na povrch – a zvyčajne v tej najnevhodnejšej chvíli.

Nie je ani také ťažké povedať „ odpúšťam ti“. Oveľa ťažšie je vymazať to zo svojej pamäti a správať sa tak, akoby sa nič nestalo.

Pamäť je zvláštne sito: zachytáva všetko dobré o nás a všetko zlé o ostatných.

Príbeh o starenke a jej zlatej ihle

Byla jednou vesnice, v té vesnici chaloupky, okolo každé zahrádka. V jedné takové chalopce žila stará švadlena a v sousední chaloupce žil mladík. Jednou, když stál mladík na zápraží svého domku a pozoroval svět, videl starou švadlenu, jak leze po své zahrádce po kolenou a něco hledá.
I vydal se mladík k stařence a povídá: "babi, co jste to stratila?"
"Synáčku,malér. Stratila jsem svoji jednu jedinou jehlu, byla zlatá, byl to nejen múj jediný zdroj obživy, ale i múj jediný majetek, a teď ji nemohu najít." odpovědela stará švadlena.
"Běžte si odpočinout babi, já mám mladé oči, já vám tu zlatou jehlu najdu.!" povída mladík.

Stařenka souhlasila, šla si odpočinout do chaloupky. Mladík zatím lezl po kolenou na stařenčine zahrádce, jehlu dlouho hledal a hledal, najít ji však nemohl. I šel za stařenkou zeptat se, kde že přesne tu jehlu stratila.
Stařenka aniž by se zvedla od stolu, u kterého sedela, povídá:"Tady panáčku!"
"Proč jste svoji jehlu hledala venku na zahrádce, když jste ji stratila uvnitř v chaloupce?" nechtěl věřit svým uším mladík.
"Protože venku je víc světla, panáčku" odpovědela stařenka. I rozsvítil mladík v stařenčine chalopce lampu, zakrátko jehlu našel - a pohádky je konec!!!

-uvedomme si, ako často sa v živote chováme rovnako ako stará pani. Keď hovoríme: on ma naštval! Keď hľadáme príčinu vonku, keď svoje problémy, nedostatky svojho života vidíme mimo seba. Koľko existuje ľudí, ktorí keby zmizli z vašeho života, tak by sa vám uľavilo?

Myslím, že všetko je opačne. Hľadáme ihlu na zlom mieste. Nechceme vidieť, že príčiny problémov sú v NÁS ! 99,9% všetkých obmedzení, ktoré v tejto chvíli cítime, sme si postavili do života samy. Buďme zodpovedný za svoj život