Rozhovor dvoch detí

V brušku tehotnej ženy boli dve bábätká...
Prvé sa spýtalo druhého:

•Veríš v život po pôrode?

•Určite, niečo po pôrode musí byť... Možno sme tu hlavne preto, aby sme sa pripravili na to, čo bude potom.

•Hlúposť, žiadny život po pôrode nie je. Ako by vyzeral?

•To presne neviem, ale určite tam bude viac svetla, ako tu. Možno budeme behať po svojich a jesť ústami.

•No to je predsa nezmysel! Behať sa nedá. A jesť ústami, to je úplne smiešne! Živí nás predsa pupočná šnúra. Niečo ti poviem: Život po pôrode je vylúčený - pupočná šnúra je už teraz veľmi krátka.

•Ale nie, určite niečo bude. Len asi bude všetko trochu ináč, než na čo sme si tu zvykli....

•Ale nikto sa predsa odtiaľ po pôrode nevrátil. Pôrodom proste život končí. A vôbec, život nie je nič iné ako vlečúca sa stiesnenosť v temnote.

•No, ja presne neviem, ako to bude po pôrode vyzerať, ale určite uvidíme mamu a tá sa o nás postará...

•Mamu? Ty veríš v mamu? A kde má akože podľa teba byť?

•No predsa všade okolo nás! V nej a vďaka nej žijeme. Bez nej by sme vôbec neboli...

•Tomu neverím! Žiadnu mamu som nikdy nevidel, takže je jasné, že žiadna nie je.

•No, ale niekedy, keď sme potichu, môžeš začuť ako spieva, alebo cítiť, ako hladí náš svet. Vieš, ja si fakt myslím, že ozajstný život nás čaká až potom...

Vajce

Jedna žena, ktorá nemala priveľké ekonomické zdroje, raz našla vajce. Celá šťastná zavolala manžela a deti a povedala: "Je koniec všetkým našim starostiam. Pozrite sa, našla som vajce! Nezjeme ho, ale dáme ho vysedieť susedovej kvočke. Potom budeme mať kuriatko, z kuriatka bude sliepka. Samozrejme, sliepku nezjeme, ale necháme ju znášať kopu vajec a z vajec budeme mať kopu sliepok, ktoré budú znášať ďalšie vajcia. A tak budeme mať veľa sliepok a veľa vajec. Ani sliepky ani vajcia nezjeme, ale ich predáme a budeme mať teliatko, teliatko odchováme a bude z neho krava a krava bude mať ďalšie teliatka a budeme mať celé stádo. Potom stádo predáme a kúpime si pole a predáme aj pole, a kúpime, a predáme a ...."
Ako tak rozprávala a popritom gestikulovala, vajce jej vypadlo z ruky a rozbilo sa.


Naše predsavzatia sa často podobajú táraniu tejto ženy: "Urobím...Poviem..Zadovážim"
Dni a roky utekajú a my nerobíme nič.

Síla myšlienky

Na jednej tmavej a opustenej ceste zastavilo auto s prederavenou pneumatikou. Vodič vystúpil, aby auto opravil, ale nenašiel zdvihák. Prepadol zúfalstvu, ale v tom zahliadol v dialke svetielko - bol to statok.

Vydal sa tým smerom a pritom v duchu premýšľal: "A čo keď mi nikto nepríde otvoriť? A čo keď nemajú zdvihák na auto? A čo keď mi sedliak nebude chcieť ten zdvihák požičať, i keď ho bude mať?"
S každou ďalšou úzkostlivou otázkou rástlo jeho pobúrenie.

Keď konečne dorazil ku statku a dedinčan mu otvoril, bol tak rozčúlený, že ho ani nepustil k slovu a zakričal na neho: "Tak si ten svoj blbý zdvihák nechaj!"

Príbeh o starom tesárovi

Postarší tesár sa rozhodol, že opustí svoje zamestnanie. Povedal svojmu nadriadenému, že už viac nechce pracovať v jeho firme, ktorá stavia domy, a chce si užívať so svojou manželkou a rodinou.

Aj keď mu peniaze z roboty budú chýbať, je pevne presvedčený o svojom odchode. Prežije to. Jeho zamestnávateľa mrzelo, že mu odchádza skúsený konštruktér, a tak ho požiadal o poslednú láskavosť. Chcel po ňom, nech mu postaví posledný dom. Tesár súhlasil, ale na jeho práci bolo vidno, že už mu to je všetko jedno, že mu chýba ten správny prístup. Použil podradný a lacný materiál a celú robotu odflákol. Bol to naozaj smutný záver jeho úspešnej kariéry.

Keď tesár dom dorobil, prišiel jeho nadriadený a dal mu od neho kľúče. “Toto je tvoj dom,” povedal mu, ” môj dar pre teba.”

Aký to šok a prekvapenie. Keby len mal šajnu, že ho robí pre seba, určite by ho takto neodflákol. Teraz musí v tomto dome žiť a starať sa oň.

Nepoznáme celý príbeh

Pred dávnou dobou žil v jednej indiánskej vesničke starý muž. Mal neobyčajne krásneho koňa. Všetci ľudia vo vesničke po celej zemi o tom koni počuli. Bolo to nádherné zviera.
Veľký náčelník to všetko počul a poslal svojho sluhu, aby sa muža opýtal, či ho od neho môže kúpiť. Vojnový posol utekal k starému mužovi. Keď sa jeho mokasíny dotkli zeme povedal: "Starý muž, som tu menom veľkého náčelníka. Posiela svoj pozdrav a pýta sa, či si môže kúpiť tvojho koňa.
Starý muž bol človek kľudný, dôstojný a choval sa s kľudnou rozvahou. Nakoniec povedal: "Odovzdajte prosím moje poďakovanie veľkému náčelníkovi za jeho láskavú ponuku. Ten kôň je však mojim priateľom.Sme spoločníci. Poznám jeho dušu a viem, že on pozná tu moju. Nemôžem predať svojho priateľa.
Posol odišiel preč.

Za dva týždne na to, kôň starého muža zmizol. Keď vesničania počuli, že kôň sa stratil, všetci sa zhromaždili okolo starého muža.
"Starý muž, to je ale veľká smola. Mohol si svojho koňa predať veľkému náčelníkovi. Teraz nemáš ani koňa, ani peniaze To je ale veľká SMOLA".
Starý muž sa na každého vesničana pozrel svojimi miernymi očami, láskavými očami a povedal, "Nie je to smola. Nie je to šťastie. Nepoznáme celý príbeh.

O mesiac neskôr sa kôň starému muža vrátil a za ním nasledovali dvadsať ďalších nádherných koní. Každý z nich bol bujný a prekypoval vitalitou. Vesničania bežali ku starému mužovi.
"Starý muži, mal si Ty pravdu! Nebola to smola., že tvoj kôň utiekol. Bolo to pre teba naneštastie. Teraz nielenže máš svojho koňa späť, ale máš i dvadsať ďalších nádherných koní.. To je šťastie."
Starý muž pomaly zavrtel hlavou a s hlbokým súcitom povedal:" Nie je to dobré. Nie je to zlé. Nepoznáme celý príbeh. Povedzme len, že sa ten kôň vrátil." ľudia odchádzali a krútili hlavou. Vedeli, že je to veľké šťastie mať toľko krásnych koní.

Starý muž mal jediného syna, ktorý začal kone drezírovať. Syn každý deň skoro ráno vstával a pokračoval vo svojej práci. Jedného rána sa starý muž prišiel na svojho syna pozrieť. Syn sa vyšvihol na neosedlaného koňa. Kôň sa divoko postavil a otočil sa doprava, potom doľava. Zrazu jediným mocným kopnutím zadných nôh vyhodil syna vysoko do vzduchu. Syn starého muža dopadol na zem a ležal v prachu. Mal zlomené obidve nohy.
Všetci vesničania sa zbehli s veľkým plačom a lamentovaním. "To je ale nešťastie! Máš pravdu starý muži. To, že sa k tebe vrátil tvoj kôň, bola veľká smola. Teraz má tvoj jediný syn zlomené obe nohy a je z neho mrzák. Kto sa teraz postará o teba, až budeš starý? JE TO VEĽKÁ SMOLA!
Starý muž sa vzpriamil a vážny, hlasom povedal:"Nie je to smola. Nie je to šťastie. Povedzme len, že si môj syn zlomil nohy Nepoznáme celý príbeh." Vesničania odchádzali a krútili hlavami. Vedeli, že pre starého muža je to veľká smola.

Za nedlho vypukla v zemi vojna a veľký náčelník povolal všetkých mladých mužov z vesničky do boja. Bola to krutá vojna a vesničania vedeli, že už nikdy svojich synov neuvidia. Ešte jeden krát sa zhromaždili okolo starého muža. "Starý muž, máš pravdu. Nie je to pre teba smola, že si tvoj syn polámal nohy, pretože i keď je teraz z neho mrzák, stále máš svojho syna. My už nikdy svojich synov neuvidíme. Bolo to pre teba šťastie.."
A starý muž znovu povedal: "Nie je to šťastie. Nie je to smola. Nepoznáme celý príbeh."

Snažme sa dostať za rozlišovanie na dobré a zlé. Neposudzujme. Uvedomme si, že kým sme boli a čo sme zažili v minulosti, nie je dobré a nie je to zlé. Možno nepoznáme celý príbeh. Všetko, čo ste zažili a všetko čo vám urobili iní i to, čo ste urobili vy im bolo nesmierne dôležité pre Váš vývoj. I tie klamstvá, ktoré ste vyslovili, alebo i tie prípady, kedy ste sa chovali kruto, alebo nespravodlivo, bolo dôležité. Dokonca i veci, za ktoré sa hanbíte, vám pomohli stať sa tým, kým ste. Všetky naše skúsenosti nám pomáhajú byť súcitnými, milujúcimi a celými osobnosťami do tej miery, do akej ste schopní si odpustiť a prijať sa taký, aký ste.