Dievčatko pripravovalo darček. Balilo škatuľu do veľmi drahého zlatého papiera.Použilo ho neprimerane veľa a k tomu pridalo množstvo všelijakých ozdôb a farebnej stužky.
"Čo to robíš?" vyčítal je príkro otec. "Toľko papiera vyjde nazmar. Vieš, koľko to stojí?"
Dievčatko si škatuľu pritlačilo k srdcu a so slzami v očiach sa stiahlo do kúta.
Na druhý deň pricupkalo k otcovi ako vtáčatko a podalo mu škatuľu v zlatom papieri ako dar.
"To je pre teba, ocko." zašepkala.
Otec znežnel. Bol asi pritvrdý. Veď to bol darček preňho. Pomaly rozviazal stužku, trpezlivo rozbaľoval zlatý papier a pomaličky, pomaličky otvoril škatuľu. Bola prázdna! Nepríjemné prekvapenie roznietilo jeho výbušnosť:
"To si premárnila všetok papier a stužky, aby si zabalila prázdnu škatuľu?!"
Dievčatku znova slzy zaplavili očká:
"Ale, ocko, škatuľa nie je prázdna. Vložila som do nej milión božtekov!"
Preto má dnes istý človek na pracovnom stole v kancelárii škatuľu od topánok.
"Veď je prázdna!" čudujú sa všetci.
"Nie, nie je prázdna. Je plná lásky môjho dievčatka!" povie zakaždým.
