nedeľa, 18. marca 2012

Na popravisku

Po svadbe sa princ vracal so svojou nevestou do hlavného mesta svojho kráľovstva. Novomanželia prichádzali v nádhernom koči a cestou ich vítali rozjasané zástupy.
Ale na rázcestí pod hradom, akoby všetci onemeli. Na vyvýšenom popravisku stála šibenica. Mali tu obesiť akéhosi zločinca. Odsúdenec mal už hlavu v slučke. Princezná sa rozplakala. Princ sa spýtal sudcu, či je možné , ako svadobný dar pre jeho manželku, výkon trestu zrušiť.
Sudca povedal len: „Nie!“
„Sú teda zločiny, ktoré nemožno odpustiť?“ vzdychla si princezná.
Jeden z princových radcov pripomenul, že podľa starodávneho mestského zvyku, sa môže každý odsúdený vykúpiť, ak zaplatí tisíc dukátov. Bola to ohromná suma, ale kde vziať toľko peňazí? Princ otvoril svoj mešec, vysypal z neho osemsto dukátov. A princezná zo svojej elegantnej taštičky päťdesiat.
„Nestačilo by osemsto päťdesiat dukátov ?“
„Zákon vyžaduje tisíc“!
Princezná vystúpila z koča a urobila medzi pážatami, rytiermi a zástupmi ľudí zbierku. Spolu to bolo deväťsto deväťdesiatdeväť dukátov. A ten jeden dukát nemal nikto.
„Pre jeden dukát bude obesený človek?“ zvolala princezná.
„Zákon je taký,“ chladnokrvne povedal sudca a dal katovi znamenie, aby vykonal popravu.
Vtom princezná zvolala: „Poprezerajte vrecká odsúdenému, možno tam má nejaké peniaze aj on.“ Kat poslúchol a z jedného vrecka odsúdenca vytiahol zlatý dukát. Práve ten, ktorý mu chýbal na záchranu života.

V srdci každého človeka je toľko, koľko stačí na záchranu života. Dobrota, láska a šťastie mnohých ľudí sú ako zhasnuté knôty. Stačí malá zápalka, aby sa rozhoreli.