Objaviť svoj dar

Na tom, čo si o tebe ostatní myslia, až tak veľmi nezáleží. Názory sa menia. Záleží na tom, čo si o sebe myslíš ty sám, čomu veríš. Ak sa ti nedarí nájsť si v živote to správne miesto, možno ti pomože tento príbeh.

Sparky nebol nijako výnimočný. Na strednej škole prepadol z latinčiny, algebry, angličtiny aj z fyziky. Skúšal to v golfovom družstve, ale po krátkom čase zbabral najdôležitejší turnaj sezóny a nezískal ani cenu útechy. Ani po spoločenskej stránke sa mu veľmi nedarilo. Bol skôr hanblivý ako neobľúbený. Nikdy počas strednej školy nepožiadal nijaké dievča, aby s ním išlo na rande. Ale na jednej veci mu naozaj záležalo - na kreslení. Bol hrdý na svoje kresby, aj keď nikto iný ich neocenil. Ponúkol karikatúry a kreslené vtipy autorom školskej ročenky, ale odmietli ich. Po škole poslal ukážky svojich kresieb do štúdia Walta Disney-ho. Opäť boli odmietnuté. Ale Sparky to nevzdával. Rozhodol sa napísať svoj vlastný životopis vo forme komiksu. Popularita týchto kreslených príbehov po čase viedla k vydaniu nespočetného množstva kníh, televíznych programov a k ďalším príležitostiam.

Sparky, ako možno viete, sa volal Charles Schulz. Bol tvorcom komiksu Peanuts a pravdepodobne najslávnejším karikaturistom všetkých čias. Nemal predpoklady na veľké úspechy, ale využil všetok svoj talent na dosiahnutie vytúženého sna, odmietol sa vzdať a nakoniec skončil ako víťaz!

Ľadovce

Titanic dostal päť varovaní o ľadovcoch skôr, než sa potopil. Keď prišla po polnoci šiesta správa: "Dávajte si pozor na ľadovce", operátor odpovedl: "Buďte ticho! Som zaneprázdnený!" O 30 minút neskôr veľká "nepotopiteľná" loď sa začala rýchlo potápať. Čo sa stalo? Zabudli na pravdu o ľadovcoch. To, čo videli nad vodou, nemohlo potopiť veľkú loď. Ale naneštastie väčšia časť ľadovca je pod vodou. Vieš to? ten ľadovec predstavuje tvoj život! 10% nad vodou je tvoja dobrá povesť; 90% pod vodou je tvoj charakter. A tvoju loď potopí to, čo je pod povrchom. Čo je charakter?
sebadisciplína - schopnosť urobiť to, čo je správne, hoci na to nemáš chuť;
základné hodnoty - princípy, podľa ktorých žiješ napriek zlakom okolo teba;
zmysel pre identitu - sabaobraz založený na tom, ktorý hovorí o tom, kým si;
citová istota - schopnosť byť citovo stabilný a súdržný.

Najväčší význam tvojho života nevystihuje to, čo vlastníš, ale to, kým si. "Dobrý človek vynáša z dobrého pokladu svojho srdca dobro a zlý človek zo zlého vynáša zlo." (Lk 6,44). Čokoľvek sa dnes deje na vonkajšej strane tvojho života, pochádza z toho, čo sa deje vo vnútri.Preto je dobré starať sa o svoje vnútro (svoje srdce), pretož to rozhodne o tom, čo sa uskutoční na povrchu (tvoje správanie).

Statočnosť a odvaha

Je ľahké byť statočný, keď si silný. Je to oveľa ťažšie, keď si slabý. Vtedy najviac potrebuješ odvahu. Generál Omar Bradley poznamenal: "Statočnosť je schopnosť primerane konať, hoci sa na smrť bojíme." Nesprávne si myslíme, že že učenie je pasívne, že čítame alebo počúvame prednášajúceho. Nie, proces učenia je zhrnutý v 5 krokoch:

1. Pozorovať
2. Konať
3. Hodnotiť
4. Prispôsobiť
5. Vrátiť sa k bodu 2

Dr.James Mooneyham píše: "Keď si zaznamenávame, čo zlé nám druhí urobili, dávame najavo, že sme nezrelí." Theodor Roosevelt kedysi povedal: "Najdôležitejšia zložka v recepte je naučiť sa dobre vychádzať s ľudmi. Tí, ktorí neodpúšťajú, sú ľudia, ktorí sa túto pravdu ešte nenaučili a obyčajne sú to neúspešní ľudia. Ak chceš zlepšiť túto oblasť svojho života, pomôže ti toto. Po prvé odpúšťaj, po druhé dobre zmýšľaj o týchto ľuďoch. Je ťažké považovať za nepriateľa človeka, v ktorom vidíš dobro.

Pamätaj, keď niekoho zraníš, dostaneš sa pod jeho úroveň. Keď sa pomstíš, dostaneš sa na jeho úroveň. Keď mu odpustíš, dostaneš sa nad jeho úroveň.

Dôležitosť tvojej práce

Personalista v istej firme bol veľmi prekvapený, keď počul, akú mzdu by chcel uchádzač o zamestnanie dostávať. "Na to, že ste začiatočník, by ste chceli zarábať naozaj dosť veľa." Uchádzač odpovedal: "Viete, práca je veľmi náročná, ak ešte celkom dobre nerozumiete tomu, čo robíte." Milý príbeh.

Ak chceš dostávať spravodlivú výplatu, musíš odvádzať poctivú prácu. Eric Harvey hovorí: "Spomeň si na niekoho, koho poznáš, ako charakterného človeka a premýšľaj nad jeho vlastnosťami. Je pravdepodobné, že medzi nimi budú veľmi vysoko figurovať vernosť a pracovitosť. Vernosť - oddanosť svojmu poslaniu v rodine a snaha byť dobrým priateľom. Pracovitosť - snaha vždy urobiť všetko, čo je v jeho silách v práci aj mimo nej. Verní a pracovití ľudia majú ruky a srdcia na správnom mieste, sústredia sa na to, čo je naozaj dôležité. To, čomu veria, riadi to, ako sa správajú. A to, ako sa správajú, určuje ich charakter, ich povesť a odkaz, ktorý po sebe v ľuďoch zanechávajú."

Svetoznámemu pianistovi Van Cliburnovi raz po koncerte nadšený fanúšik povedal: "Dal by som celý život za to, aby som dokázal hrať tak ako vy." Cliburn s úsmevom odpovedal: "Ja som tomu dal svoj život!"

Pohár vody

Profesor začal svoju prednášku a chytil do ruky pohár s trochou vody.

Zodvihol ho tak, aby ho všetci študenti videli a spýtal sa ich:

"Čo myslíte, koľko váži tento pohár s vodou?"

"50 gramov!" ... "100 gramov!"... "125 gramov!" odpovedali študenti.

"Ani ja to skutočne neviem, kým ho neodvážim", povedal profesor, "ale

moja otázka je:

Čo sa stane, keď ho budem držať takto zodvihnutý pár minút?"

"Nič" - odpovedali študenti.

"V poriadku... a čo by sa stalo, keby som ho držal takto zodvihnutý

hodinu?" - spýtal sa profesor.

"Rameno by vás začalo bolieť" - povedal jeden zo študentov.

"Máte pravdu, a teraz čo by sa stalo, keby som ho držal takto celý deň?"

"Vaše rameno by zmeravelo, mohli by ste mať nejaké svalové kŕče a

paralýzu a museli by ste ísť určite do nemocnice" - zašpekuloval iný

študent a všetci študenti sa zasmiali.

"Veľmi dobre. Ale počas celého tohto - zmenila by sa hmotnosť pohára?"

- spýtal sa profesor.

"Nie", odpovedali.

"Potom čo spôsobilo bolesť ramena a svalové kŕče?"

Študenti boli v rozpakoch...

"Čo by som teraz mal urobiť, aby som sa zbavil bolesti?" spýtal sa zas

profesor.

"Položiť pohár!" povedal jeden zo študentov.

"Presne!" zareagoval profesor.

"Problémy v živote sú niečo podobné ako toto. Držte ich pár minút v

hlave a zdajú sa OK. Myslite na ne dlhý čas a začínajú bolieť. Držte

ich ešte dlhšie a začnú vás paralyzovať. Nebudete schopní urobiť nič.

Je dôležité myslieť na výzvy alebo problémy vo vašom živote. Ale ešte

dôležitejšie je "položiť ich" na konci každého dňa skôr než pôjdete

spať.

Toto je spôsob, ako sa nebudete stresovať, budete sa budiť každý deň

čerstvý a silný budete zvládať svoje veci. Akékoľvek výzvy, ktoré vám

prídu do cesty.

Preto keď dnes opustíte svoje pracovisko, pamätajte: POLOŽTE POHÁR!"

Príliš málo času na priateľa...

Jedného dňa požiadala učiteľka svojich študentov, aby spravili menný zoznam svojich spolužiakov v triede na dva čisté hárky papiera a medzi jednotlivými menami nechali priestor.

Potom ich požiadala rozmyslieť si tú najkrajšiu vec, ktorú môžu jeden o druhom povedať a zapísať ju k danému menu. Zamyslenie im zobralo zvyšok hodiny a pri odchode z triedy každý študent odovzdal svoje zapísané papiere.

V najbližšiu sobotu učiteľka spísala zoznam vecí, ktoré študenti napísali jeden o druhom na individuálny hárok papiera každému jednotlivo.

V pondelok odovzdala každému jeho alebo jej zoznam. Krátko nato sa celá trieda usmievala. „To naozaj?“ počula šepkať z tej či onej strany. „Nikdy som si nemyslel, že niečo pre niekoho znamenám..“ boli časté komentáre.

Nik z triedy viac nespomenul tieto zoznamy vzájomných charakteristík a názorov. Učiteľka sa nikdy nedozvedela, či to ešte medzi sebou preberali, alebo či sa o tom rozprávali so svojimi rodičmi... Ale na tom nezáležalo. Toto cvičenie splnilo svoj účel. Študenti boli šťastní sami zo seba a tiež jeden z druhého. A život každého jedného plynul ďalej.

Niekoľko rokov neskôr bol jeden z týchto študentov zabitý vo Vietname a na pohrebe tohto výnimočného človeka, kedysi študenta sa zúčastnila aj jeho vtedajšia učiteľka. Ešte nikdy predtým nevidela vojaka v armádnej rakve. Svojho študenta dlhé roky nevidela, bol z neho krásny dospelý muž.

Kostol bol preplnený jeho priateľmi a známymi. Všetci tí, ktorí ho milovali, jeden za druhým posledný krát kráčali k jeho truhle. Pani učiteľka bola posledná, aby zomrelému vzdala úctu.
Ako tam tak stála, jeden z vojakov, ktorí niesli truhlu, pristúpil k nej a opýtal sa: „Boli ste Markovou učiteľkou matematiky?“ Pani učiteľka prikývla „áno“. Nato vojak reagoval: „Mark o vás veľa rozprával.“

Po pohrebe, sa väčšina Markových bývalých spolužiakov zišla na kare. Markovi rodičia tam boli tiež a čakali na príležitosť porozprávať sa s jeho bývalou učiteľkou.

„Chceli sme vám niečo ukázať“, povedal Markov otec vyťahujúc z vrecka svoju peňaženku. „Toto našli u Marka, keď bol zabitý. Mysleli sme, že by ste to mohla spoznať.“
Z priehradky opatrne vytiahol dva ošúchané kusy kancelárskeho papiera. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že boli skladané a otvárané nespočetne veľa krát. Pani učiteľka, bez toho, že by sa potrebovala bližšie pozrieť, vedela, že sú to papiere, na ktoré ona spísala všetky dobré veci a vlastnosti, ktoré o ňom jeho spolužiaci napísali.

„Nesmierne vám ďakujeme za to, že ste toto urobili“, povedala trasúcim sa hlasom Markova mama. „Ako vidíte, Mark si to veľmi vážil.“

Ostatní prítomní spolužiaci sa pomaly zhromaždili okolo. Charlie sa hanblivo usmieval, a potom bojazlivo povedal: „Ja mám svoj zoznam stále odložený doma vo vrchnom šuplíku pracovného stola.“

Chuckova manželka sa pridala: „Chuck ma požiadal, aby som jeho zoznam vložila do nášho svadobného albumu.“

„Ja mám môj tiež odložený!“, vykríkla Marilyn, „Vo svojom diári.“

Potom Vicki, ďalšia spolužiačka, siahla do svojho vrecka, vybrala peňaženku a vytiahla svoj ošúchaný zoznam. „Nosím ho so sebou vždy a všade.“, povedala a bez mihnutia oka a najmenšieho zaváhania pokračovala: „Myslím, že každý jeden z nás si svoj zoznam starostlivo uchoval.“

Nato si už pani učiteľka musela v slzách sadnúť. Plakala pre Marka. Plakala pre všetkých jeho priateľov, ktorí už nikdy nebudú mať možnosť ho vidieť.


Naše existenčné zaťaženie je tak silné, že zabúdame na skutočnosť, že život raz skončí. A my netušíme, kedy ten deň príde.

Preto povedz, prosím, ľudom, ktorých miluješ, že ich miluješ. Daj im najavo, že Ti na nich záleží, že sú pre Teba výnimoční a dôležití. Vyjadri to, než bude príliš neskoro.

Ako to pozbierať?

Istá žena povedala klebetu o svojej susedke a zakrátko to vedelo celé mesto. Susedky sa to veľmi dotklo a bola z toho nešťastná. Jedného dňa sa pani, ktorá klebetu rozšírila dozvedela, že to , čo šírila, vôbec nebola pravda. Svoj čin veľmi ľutovala. Vybrala sa preto za starým múdrym mužom, aby jej poradil, čo urobiť, aby škodu napravila. Keď ju starý muž vypočul, povedal jej:“ Choď na trh, kúp si sliepku a zabi ju. Cestou domov ju ošklb a pierka púšťaj na chodník, ktorým sa budeš vracať.“

Žena, aj keď prekvapená takouto nezvyčajnou radou , urobila, ako jej starý muž poradil. Na ďalší deň sa k nemu vrátila a oznámila mu, že všetko urobila podľa jeho rady. „Teraz choď, pozbieraj všetky pierka a prines mi ich,“ povedal jej starý muž. Žena šla domov tým istým chodníkom. Bola znechutená, keď zistila, že vietor odvial všetky pierka z chodníka preč. Zhľadávala ich celý deň. Večer sa vrátila len s tromi pierkami v ruke – to bolo všetko čo našla.

„Vidíš“, povedal jej starý muž, „ rozhádzať ich je veľmi ľahké, no pozbierať všetky je nemožné. Tak je to aj s klebetami. Rozšíriť ich nestojí nijakú námahu, ale zlo, ktoré napáchajú, sa ti odstrániť už nikdy nepodarí.“