Chcenie

Bola jar, ale ja som chcel, aby bolo leto - s jeho dlhými teplými dňami a možnosťou byť veľa vonku.

Bolo leto, ale ja som chcel, aby bola jeseň - s jej pestrým lístím a chladným priezračným vzduchom.

Bola jeseň, ale ja som chcel, aby bola zima - s jej krásnym snehom a radostnými Vianocami.

Bola zima, ale ja som chcel aby bola jar - s prebúdzajúcou sa prírodou a teplom.

Bol som dieťa, ale chcel som byť dospelý - užívať si slobodu a mať úctu.

Bolo mi dvadsať, ale ja som chcel, aby mi bolo tridsať - bol zrelý a skúsený.

Bolo mi štyridsať, a ja som chcel, aby mi bolo dvadsať - bol mladý a bez starostí.

Bol som v dôchodku, ale chcel som, aby mi bolo štyridsať - s bystrou mysľou a bez bolesti veku.

Život mi uplynul, a ja som nepochopil, čo vlastne chcem.

Príbeh lásky

Kde bolo, tam bolo...

Pred dlhou, dlhou dobou existoval ostrov, na ktorom žili všetky pocity človeka: dobrá nálada, smútok, múdrosť… a okrem ostatných rôznych pocitov aj láska.

Jedného dňa sa pocity dozvedeli, že sa ostrov potopí. Každý si teda pripravil svoju loď a chystal sa odplávať z ostrova. Len láska chcela čakať do poslednej chvíle. Ešte než sa ostrov potopil, prosila láska o pomoc.

Na luxusnej lodi plávalo okolo lásky bohatstvo. Opýtala sa: “Bohatstvo, môžeš ma zobrať so sebou?” “Nie, nemôžem. Mám na svojej lodi veľa zlata a striebra. Tu pre teba nie je miesto.”

Tak sa láska opýtala pýchy, ktorá plávala okolo na prenádhernej lodi. “Pýcha, môžeš ma vziať so sebou?” “Ja ťa, láska, nemôžem zobrať…” odpovedala pýcha,“ tu je všetko perfektné. Mohla by si poškodiť moju loď.”

Láska sa teda opýtala smútku, ktorý plával okolo: “Smútok, prosím Ťa, vezmi ma so sebou” “Ach láska,“ povedal smútok, ”ja som tak smutný, že musím zostať sám.”

Dobrá nálada preplávala okolo lásky, ale bola taká spokojná, že ani nepočula, že na ňu láska volá.

Zrazu nejaký hlas povedal: “Poď láska, ja ťa zoberiem.” Bol to nejaký starec, kto prehovoril.

Láska bola taká vďačná a šťastná, že sa zabudla opýtať na starcovo meno. Keď doplávali na pevninu, starec odišiel.

Láska si uvedomila, že mu je veľa dlžná a opýtala sa múdrosti: “Múdrosť, môžeš mi povedať, kto mi pomohol?” “To bol čas.” odpovedala múdrosť.

“Čas?” opýtala sa láska, “prečo mi pomohol čas?”

A múdrosť odpovedala: “Pretože len čas vie, aká dôležitá je v živote láska.”

Šťastie

Sami seba presviedčame, že život bude lepší, keď sa oženíme, budeme mať dieťa a potom ďalšie.

Potom nie sme spokojní, pretože naše deti nie sú dosť veľké a všetko sa zmení k lepšiemu, keď vyrastú.

Potom nie sme spokojní, pretože dosiahnu pubertu a musíme sa s tým pasovať. Určite budeme šťastnejší, keď z toho konečne vyrastú.

Hovoríme si, že náš život bude lepší, keď si naša manželka/manžel konečne lepšie zorganizuje život, keď budeme mať lepšie auto, keď budeme môcť ísť na dovolenku, keď budeme konečne v dôchodku.

Pravdou je, že nie je lepší čas na šťastie ako ten, čo je práve teraz. Ak nie teraz, potom kedy?

Tvoj život bude vždy plný výziev. Je lepšie ten fakt prijať a rozhodnúť sa byť šťastným aj napriek tomu všetkému.

Dlho to vyzeralo tak, že život sa mal už už začať. Ozajstný život. Ale v ceste sa stále vyskytla nejaká prekážka, vyššia moc, nejaká práca, ktorú treba dokončiť, niečo, čomu treba venovať nejaký čas, účet, ktorý treba zaplatiť. A potom sa už život začne.

Nakoniec som pochopil, že život sú tie prekážky.

Tento uhol pohľadu mi pomohol pochopiť, že neexistuje žiadna cesta ku šťastiu.

Šťastie samotné je cestou.

Takže si vychutnaj každý moment.

Prestaň čakať kým skončíš školu, kým sa do školy vrátiš, kým schudneš päť kíl, kým priberieš päť kíl, kým dostaneš prácu, kým sa oženíš/vydáš, na piatok večer, na nedeľu ráno, čakať na nové auto, kým splatíš hypotéku, na jar, na leto, na jeseň, na zimu, na prvého pätnásteho v mesiaci, na uvedenie tvojej skladby v rádiu, na smrť, na znovuzrodenie... pred tým, než sa rozhodneš byť šťastným.

Šťastie je cesta, nie cieľ. Nie je lepší čas na to byť šťastným, ako TERAZ! Ži a vychutnávaj si prítomnosť.

Mudrc a hlupák

V meste žil veľmi múdry človek, ale i veľký hlupák. Teda až taký veľký ten hlupák asi nebol, lebo ho raz napadlo ísť za mudrcom a poprosiť ho, či by mu neporadil, ako by sa i on stal múdrejší.

Mudrc sa ho spýtal, či chce byť naozaj múdrejší, alebo by mu stačilo, keby len múdrejšie vyzeral. A hlupák samozrejme súhlasil s jednoduchšou a menej namáhavou verziou, teda, aby len múdrejšie na ostatných pôsobil, čím by sa mu už prestali vysmievať za to, že je hlupák.

A tak mu mudrc vysvetlil trik, ako sa dá dosiahnuť, aby pôsobil na ľudí ako múdry.

Trik spočíva v tom, že je potrebné nesúhlasiť s čímkoľvek, čo povie niekto iný, i keď tomu, čo druhý hovorí, vôbec nerozumiem. A pokiaľ aj ten, čo niečo tvrdí, bude odporovať, stačí ho vyzvať, aby svoje tvrdenie dokázal. Zmierme sa s tým, že akékoľvek dôkazy sú spochybniteľné. Každý si sám stanovuje rebríček hodnôt, ktoré majú pre neho vyššiu mieru dôverihodnosti, než tie ostatné.

Život je hra, a v tej hlupákovej hre onen hlupák samozrejme uspel, keďže netrvalo dlho, odkedy začal trik, ktorý mu mudrc poradil, používať, a ľudia v meste ho začali pokladať za múdreho.

Bol raz jeden kráľ

Bol raz jeden kráľ, ktorý mal štyri manželky. Najviac miloval štvrtú ženu. Obliekal ju do drahých šiat a staral sa o ňu ako najlepšie vedel. Vždy dostávala to najlepšie.

Svoju tretiu ženu tiež veľmi ľúbil a vždy sa ňou chválil pred inými kráľmi, hoci sa bál, že ho jedného dňa opustí a uprednostní niekoho iného.

Rád mal aj svoju druhú ženu. Jej sa mohol so všetkým zdôveriť, pretože vždy k nemu bola milá, pozorná, trpezlivá. Zakaždým keď mal problémy, sa jej zveril a ona bola jeho oporou v ťažkých chvíľach.

Prvá kráľova žena bola verná partnerka a významne prispela k zveľadeniu kráľovho bohatstva. Kráľ ju však nemal veľmi rád, málokedy si ju všimol, hoci ona mu prejavovala vrúcnu a oddanú lásku.

Jedného dňa kráľ ochorel. Bola to nevyliečiteľná choroba. Kráľ pochopil, že na zemi mu neostáva veľa času. Premýšľal o svojom živote a keďže na druhej strane nechcel byť sám, rozhodol sa, že so sebou zoberie aj svoje ženy. Mám štyri ženy, rozmýšľal, keď zomriem, určite nebudem sám. No potreboval, aby ženy s jeho plánom súhlasili.

Zavolal svoju štvrtú ženu a povedal jej: „Teba som miloval najviac zo všetkých. Obliekal som ťa do najkrajších šiat a staral sa o teba celý život. Teraz odchádzam. Chceš ísť so mnou?“ Žena odvrkla: „Nikdy! Čo ti to zišlo na um?“ Otočila sa mu chrbtom a bez rozlúčky odišla. Jej odpoveď sa ako ostrý nôž zaryla do kráľovho srdca. Ale ešte mal nádej.

Pozval svoju tretiu ženu a povedal jej: „Miloval som ťa celý život. Teraz zomieram, chceš ísť so mnou?“ Ale aj ona ho odbila: „Nechcem! Život je príliš krásny. Keď zomrieš znovu sa vydám.“ Kráľovo srdce sa zachvelo, ale všetko ešte nebolo stratené, veď mal aj druhú ženu, ktorá vždy bola pri ňom, keď potreboval pomoc a útechu.

Povedal jej: „Keď som potreboval pomoc, zakaždým som sa obrátil na teba a ty si v ťažkých chvíľach vždy stála pri mne. Teraz umieram, pôjdeš aspoň ty so mnou?“ No ani ona nevyplnila jeho želanie. „Ľutujem,“ povedala, "ale tentoraz ti nemôžem pomôcť. Jediné, čo pre teba môžem urobiť, je to, že ťa pochovám." Kráľ zbledol od veľkej bolesti, ktorú v ňom vyvolalo sklamanie.

No skôr ako vydýchol, začul hlas: "Ja ťa budem nasledovať všade, kamkoľvek pôjdeš." Kráľ z posledných síl zdvihol hlavu a ledva spoznal svoju prvú ženu. Bola veľmi chudá, v roztrhaných handrách, pretože sa o ňu nestaral. Kráľ s ľútosťou a plačom povedal: "Mal som sa o teba viac starať a chrániť ťa, pretože ty jediná si mi dala šancu."

Každý z nás má vo svojom živote štyri manželky.

Štvrtá žena je naše telo, ktoré nás opustí, keď zomrieme, hoci sme sa oň toľko starali a skrášľovali ho.

Tretia žena je všetko to, čo vlastníme, naše spoločenské postavenie a materiálne hodnoty. Keď zomrieme, všetko zostane iným.

Druhá žena je naša rodina a naši priatelia. Nech boli s nami akokoľvek dlho, môžu pre nás urobiť len to, že nás odprevadia do hrobu.

Prvá žena je naša duša, ktorá je často zanedbaná pre posadnutosť za bohatstvom, výhody a slávu tohto sveta. jedine duša nám bude robiť spoločnosť, kamkoľvek pôjdeme. Od našej starostlivosti o ňu závisí, či to bude odchod do radosti, či do večného zatratenia.

Zlo neexistuje!

Profesor na univerzite položil svojim študentom otázku:

Je všetko čo existuje stvorene Bohom?

Jeden zo študentov nesmelo odpovedal:

Áno je to stvorene Bohom.

Stvoril Boh všetko? - spýtal sa profesor.

Áno, pane! - odpovedal študent.

Profesor sa teda spýtal:

Ak Boh stvoril všetko, to znamená že Boh stvoril aj zlo, ktoré existuje. A vďaka tomuto princípu, naša činnosť určuje nás samotných, Boh je zlo.

Ako náhle to počul študent tak stíchol. Profesor bol sám so sebou spokojný.

Zrazu zdvihol ruku iný študent:

Pán profesor môžem Vám položiť otázku?

Samozrejme, - povedal profesor.

Študent sa postavil a spýtal:

Existuje chlad?

Čo je to za otázku, samozrejme že áno, tebe nikdy nebolo chladno?

Študenti sa zasmiali otázke spolužiaka, ale ten pokračoval:

V skutočnosti pane chlad neexistuje, v súlade so zákonmi fyziky je v skutočnosti chlad iba neprítomnosť tepla. Človeka a predmety môžeme popísať a určiť ich energiu na základe prítomnosti, alebo vytvorenia tepla, ale nikdy nie na základe prítomnosti čí vytvorenia chladu. Chlad nemá svoju jednotku v ktorej ho môžeme merať. Slovo chlad sme si vytvorili my ľudia, aby sme popísali to čo cítime v neprítomnosti tepla.

Študent pokračoval:

Pán profesor, existuje tma?

Samozrejme že existuje - odpovedal profesor.

Znovu nemáte pravdu, tma tak isto neexistuje. V skutočnosti je tma vďaka tomu, že je neprítomnosť svetla. Môžeme skúmať svetlo, ale nie tmu. Svetlo sa da rozložiť, skúmať lúč za lúčom, ale tma sa zmerať nedá. Tma nemá svoju jednotku v ktorej ju môžeme merať. Tma je iba pojem ktorý si vytvorili ľudia aby pomenovali neprítomnosť svetla.

Následné po tom sa mladík spýtal:

Pane existuje zlo?

Tento krát profesor neiste odpovedal:

Samozrejme, vidíme to každý deň, brutalita vo vzťahoch, medzi ľuďmi, trestne činy, násilie, všetko toto nie je nič iné ako prejav zla.

Na to študent odpovedal:

Zlo neexistuje, pane. Zlo je iba neprítomnosť dobra, teda Boha. Zlo je výsledok neprítomnosti božskej lásky v srdci človeka. Zlo prichádza vtedy ako keď prichádza tma, alebo chlad - teda v neprítomnosti svetla a tepla a lásky.

Vlak života

Pred časom som čítal knihu, v ktorej bol život prirovnaný k ceste vlakom. Je to výnimočne zaujímavé čítanie, pod podmienkou že ho správne interpretujeme.
Život nie je ničím iným, ako cestou vlakom: skladajúcou sa z nastupovania a vystupovania, preplnenou nehodami, príjemnými prekvapeniami a tiež hlbokým smútkom.

Narodením nasadáme do vlaku a stretávame tam osoby, s ktorými by sme si priali ostať počas celej cesty: našich rodičov. Bohužiaľ pravda je iná.

Oni na nejakej stanici vystupujú zbavujúc nás svojej citlivosti, priazne a nenahraditeľného sprevádzania. To ale neprekáža tomu, aby nastúpili iné osoby, ktoré sa pre nás stanú veľmi dôležitými. Prichádzajú naši bratia, priatelia a zázračné lásky.

Medzi osobami, ktoré cestujú týmto vlakom sa nájdu i také, ktoré sa prišli len previezť.
Také, ktoré pri cestovaní vyvolávajú len smútok...
A tiež také, ktoré chodia po vlaku a sú pripravené stále pomôcť potrebujúcim. Mnohí po vystúpení zanechávajú stálu clivosť...

Iní prejdú tak nepozorovane, že si ani neuvedomíme, že uvoľnili miesto. Je zaujímavé, že niektorí cestujúci, ktorých najviac milujeme, obsadia miesta vo vagónoch ktoré sú najďalej od toho nášho.

Preto budeme musieť prejsť našu cestu bez nich.

Samozrejme nič nebráni tomu, by sme sa počas cesty poobzerali - aj keď s ťažkosťami - po našom vagóne a vybrali sa k nim... Ale bohužiaľ už si nebudeme môcť sadnúť vedľa nich, lebo toto miesto už bude obsadené inou osobou.

Nevadí; táto cesta vyzerá práve takto: plná výziev, snov, fantázie, očakávaní a rozlúčok...
Ale nikdy návratov.

A preto absolvujeme našu cestu najlepšie, ako sa dá. Pokúsme sa nadviazať známosť s každým cestujúcim, hľadajúc v každom z nich tie najlepšie vlastnosti. Pamätajme, že v každom momente cesty môžu koktať a my im pravdepodobne budeme musieť porozumieť...
Pretože aj nám sa mnohokrát bude pliesť jazyk a nájde sa niekto, kto nám bude rozumieť.

Veľké tajomstvo na konci spočíva v tom, že sa nikdy nedozvieme na akej stanici vystupujeme, ani kde vystupujú naši spoločníci, a dokonca ani ten, kto má miesto po našom boku. Zamýšľam sa, či v chvíli keď vysadnem z vlaku pocítim nostalgiu...
Verím že áno.

Oddeliť sa od niektorých priateľov s ktorými som cestoval bude bolestné. Dovoliť, aby moje deti zostali samé, bude veľmi smutné. Ale držím sa nádeje, že raz prídem na hlavnú stanicu a uvidím, ako prichádzajú s batožinou, ktorú nemali pri nastupovaní.
Myšlienka, že som sa pričinil k tomu, aby sa ich batožina zväčšovala a stávala sa odnotnejšou ma urobí šťastným.

Urobme všetko preto, aby náš pobyt v tomto vlaku bol pokojný a hodný úsilia!

Správajme sa tak, aby keď príde chvíľa vystupovania, na našom prázdnom mieste zostala clivosť a milé spomienky pre tých, ktorí pokračujú v ceste.

Prajem vám šťastnú cestu!!!