Bol raz jeden kráľ

Bol raz jeden kráľ, ktorý mal štyri manželky. Najviac miloval štvrtú ženu. Obliekal ju do drahých šiat a staral sa o ňu ako najlepšie vedel. Vždy dostávala to najlepšie.

Svoju tretiu ženu tiež veľmi ľúbil a vždy sa ňou chválil pred inými kráľmi, hoci sa bál, že ho jedného dňa opustí a uprednostní niekoho iného.

Rád mal aj svoju druhú ženu. Jej sa mohol so všetkým zdôveriť, pretože vždy k nemu bola milá, pozorná, trpezlivá. Zakaždým keď mal problémy, sa jej zveril a ona bola jeho oporou v ťažkých chvíľach.

Prvá kráľova žena bola verná partnerka a významne prispela k zveľadeniu kráľovho bohatstva. Kráľ ju však nemal veľmi rád, málokedy si ju všimol, hoci ona mu prejavovala vrúcnu a oddanú lásku.

Jedného dňa kráľ ochorel. Bola to nevyliečiteľná choroba. Kráľ pochopil, že na zemi mu neostáva veľa času. Premýšľal o svojom živote a keďže na druhej strane nechcel byť sám, rozhodol sa, že so sebou zoberie aj svoje ženy. Mám štyri ženy, rozmýšľal, keď zomriem, určite nebudem sám. No potreboval, aby ženy s jeho plánom súhlasili.

Zavolal svoju štvrtú ženu a povedal jej: „Teba som miloval najviac zo všetkých. Obliekal som ťa do najkrajších šiat a staral sa o teba celý život. Teraz odchádzam. Chceš ísť so mnou?“ Žena odvrkla: „Nikdy! Čo ti to zišlo na um?“ Otočila sa mu chrbtom a bez rozlúčky odišla. Jej odpoveď sa ako ostrý nôž zaryla do kráľovho srdca. Ale ešte mal nádej.

Pozval svoju tretiu ženu a povedal jej: „Miloval som ťa celý život. Teraz zomieram, chceš ísť so mnou?“ Ale aj ona ho odbila: „Nechcem! Život je príliš krásny. Keď zomrieš znovu sa vydám.“ Kráľovo srdce sa zachvelo, ale všetko ešte nebolo stratené, veď mal aj druhú ženu, ktorá vždy bola pri ňom, keď potreboval pomoc a útechu.

Povedal jej: „Keď som potreboval pomoc, zakaždým som sa obrátil na teba a ty si v ťažkých chvíľach vždy stála pri mne. Teraz umieram, pôjdeš aspoň ty so mnou?“ No ani ona nevyplnila jeho želanie. „Ľutujem,“ povedala, "ale tentoraz ti nemôžem pomôcť. Jediné, čo pre teba môžem urobiť, je to, že ťa pochovám." Kráľ zbledol od veľkej bolesti, ktorú v ňom vyvolalo sklamanie.

No skôr ako vydýchol, začul hlas: "Ja ťa budem nasledovať všade, kamkoľvek pôjdeš." Kráľ z posledných síl zdvihol hlavu a ledva spoznal svoju prvú ženu. Bola veľmi chudá, v roztrhaných handrách, pretože sa o ňu nestaral. Kráľ s ľútosťou a plačom povedal: "Mal som sa o teba viac starať a chrániť ťa, pretože ty jediná si mi dala šancu."

Každý z nás má vo svojom živote štyri manželky.

Štvrtá žena je naše telo, ktoré nás opustí, keď zomrieme, hoci sme sa oň toľko starali a skrášľovali ho.

Tretia žena je všetko to, čo vlastníme, naše spoločenské postavenie a materiálne hodnoty. Keď zomrieme, všetko zostane iným.

Druhá žena je naša rodina a naši priatelia. Nech boli s nami akokoľvek dlho, môžu pre nás urobiť len to, že nás odprevadia do hrobu.

Prvá žena je naša duša, ktorá je často zanedbaná pre posadnutosť za bohatstvom, výhody a slávu tohto sveta. jedine duša nám bude robiť spoločnosť, kamkoľvek pôjdeme. Od našej starostlivosti o ňu závisí, či to bude odchod do radosti, či do večného zatratenia.

Zlo neexistuje!

Profesor na univerzite položil svojim študentom otázku:

Je všetko čo existuje stvorene Bohom?

Jeden zo študentov nesmelo odpovedal:

Áno je to stvorene Bohom.

Stvoril Boh všetko? - spýtal sa profesor.

Áno, pane! - odpovedal študent.

Profesor sa teda spýtal:

Ak Boh stvoril všetko, to znamená že Boh stvoril aj zlo, ktoré existuje. A vďaka tomuto princípu, naša činnosť určuje nás samotných, Boh je zlo.

Ako náhle to počul študent tak stíchol. Profesor bol sám so sebou spokojný.

Zrazu zdvihol ruku iný študent:

Pán profesor môžem Vám položiť otázku?

Samozrejme, - povedal profesor.

Študent sa postavil a spýtal:

Existuje chlad?

Čo je to za otázku, samozrejme že áno, tebe nikdy nebolo chladno?

Študenti sa zasmiali otázke spolužiaka, ale ten pokračoval:

V skutočnosti pane chlad neexistuje, v súlade so zákonmi fyziky je v skutočnosti chlad iba neprítomnosť tepla. Človeka a predmety môžeme popísať a určiť ich energiu na základe prítomnosti, alebo vytvorenia tepla, ale nikdy nie na základe prítomnosti čí vytvorenia chladu. Chlad nemá svoju jednotku v ktorej ho môžeme merať. Slovo chlad sme si vytvorili my ľudia, aby sme popísali to čo cítime v neprítomnosti tepla.

Študent pokračoval:

Pán profesor, existuje tma?

Samozrejme že existuje - odpovedal profesor.

Znovu nemáte pravdu, tma tak isto neexistuje. V skutočnosti je tma vďaka tomu, že je neprítomnosť svetla. Môžeme skúmať svetlo, ale nie tmu. Svetlo sa da rozložiť, skúmať lúč za lúčom, ale tma sa zmerať nedá. Tma nemá svoju jednotku v ktorej ju môžeme merať. Tma je iba pojem ktorý si vytvorili ľudia aby pomenovali neprítomnosť svetla.

Následné po tom sa mladík spýtal:

Pane existuje zlo?

Tento krát profesor neiste odpovedal:

Samozrejme, vidíme to každý deň, brutalita vo vzťahoch, medzi ľuďmi, trestne činy, násilie, všetko toto nie je nič iné ako prejav zla.

Na to študent odpovedal:

Zlo neexistuje, pane. Zlo je iba neprítomnosť dobra, teda Boha. Zlo je výsledok neprítomnosti božskej lásky v srdci človeka. Zlo prichádza vtedy ako keď prichádza tma, alebo chlad - teda v neprítomnosti svetla a tepla a lásky.

Vlak života

Pred časom som čítal knihu, v ktorej bol život prirovnaný k ceste vlakom. Je to výnimočne zaujímavé čítanie, pod podmienkou že ho správne interpretujeme.
Život nie je ničím iným, ako cestou vlakom: skladajúcou sa z nastupovania a vystupovania, preplnenou nehodami, príjemnými prekvapeniami a tiež hlbokým smútkom.

Narodením nasadáme do vlaku a stretávame tam osoby, s ktorými by sme si priali ostať počas celej cesty: našich rodičov. Bohužiaľ pravda je iná.

Oni na nejakej stanici vystupujú zbavujúc nás svojej citlivosti, priazne a nenahraditeľného sprevádzania. To ale neprekáža tomu, aby nastúpili iné osoby, ktoré sa pre nás stanú veľmi dôležitými. Prichádzajú naši bratia, priatelia a zázračné lásky.

Medzi osobami, ktoré cestujú týmto vlakom sa nájdu i také, ktoré sa prišli len previezť.
Také, ktoré pri cestovaní vyvolávajú len smútok...
A tiež také, ktoré chodia po vlaku a sú pripravené stále pomôcť potrebujúcim. Mnohí po vystúpení zanechávajú stálu clivosť...

Iní prejdú tak nepozorovane, že si ani neuvedomíme, že uvoľnili miesto. Je zaujímavé, že niektorí cestujúci, ktorých najviac milujeme, obsadia miesta vo vagónoch ktoré sú najďalej od toho nášho.

Preto budeme musieť prejsť našu cestu bez nich.

Samozrejme nič nebráni tomu, by sme sa počas cesty poobzerali - aj keď s ťažkosťami - po našom vagóne a vybrali sa k nim... Ale bohužiaľ už si nebudeme môcť sadnúť vedľa nich, lebo toto miesto už bude obsadené inou osobou.

Nevadí; táto cesta vyzerá práve takto: plná výziev, snov, fantázie, očakávaní a rozlúčok...
Ale nikdy návratov.

A preto absolvujeme našu cestu najlepšie, ako sa dá. Pokúsme sa nadviazať známosť s každým cestujúcim, hľadajúc v každom z nich tie najlepšie vlastnosti. Pamätajme, že v každom momente cesty môžu koktať a my im pravdepodobne budeme musieť porozumieť...
Pretože aj nám sa mnohokrát bude pliesť jazyk a nájde sa niekto, kto nám bude rozumieť.

Veľké tajomstvo na konci spočíva v tom, že sa nikdy nedozvieme na akej stanici vystupujeme, ani kde vystupujú naši spoločníci, a dokonca ani ten, kto má miesto po našom boku. Zamýšľam sa, či v chvíli keď vysadnem z vlaku pocítim nostalgiu...
Verím že áno.

Oddeliť sa od niektorých priateľov s ktorými som cestoval bude bolestné. Dovoliť, aby moje deti zostali samé, bude veľmi smutné. Ale držím sa nádeje, že raz prídem na hlavnú stanicu a uvidím, ako prichádzajú s batožinou, ktorú nemali pri nastupovaní.
Myšlienka, že som sa pričinil k tomu, aby sa ich batožina zväčšovala a stávala sa odnotnejšou ma urobí šťastným.

Urobme všetko preto, aby náš pobyt v tomto vlaku bol pokojný a hodný úsilia!

Správajme sa tak, aby keď príde chvíľa vystupovania, na našom prázdnom mieste zostala clivosť a milé spomienky pre tých, ktorí pokračujú v ceste.

Prajem vám šťastnú cestu!!!

Okno

Boli raz dvaja muži a obidvaja boli vážne chorí. Bývali spolu v jednej malej izbe vo veľkej nemocnici. V izbičke bolo len jedno okno, ktorým ste mohli vidieť okolitý svet. Jeden z mužov smel v rámci svojej liečby hodinu denne sedieť na posteli. Jeho posteľ stála pri okne. Ale ten druhý musel po celý čas ležať vystretý na chrbte.

Každé popoludnie, keď muža pri okne na hodinu podopreli, trávil čas tým, že opisoval, čo vidí cez okno. Okno viedlo rovno do parku s jazerom. Po jazere plávali kačky a labute a deti na brehu ich kŕmili chlebom alebo si púšťali lodičky. Zaľúbení sa prechádzali ruka v ruke pomedzi stromy, boli tu kvety a trávniky, na ktorých ľudia hrali softbal. A vzadu za korunami stromov bol krásny výhľad na panorámu mesta.

Muž ležiaci na chrbte počúval toho druhého, ktorý opisoval, čo vidí a vychutnával každé jeho slovo. Počúval, ako jedno dieťa skoro spadlo do jazera a aké krásne sú dievčatá v letných šatách. Mužovo rozprávanie bolo také presvedčivé, že ten druhý prežíval všetko tak, akoby bol naozaj videl, čo sa deje vonku v parku.

Jedného krásneho odpoludnia však ležiacemu mužovi napadlo: prečo muž ležiaci pri okne môže vychutnávať všetok pôžitok z toho, čo sa deje za oknom? Prečo on nemá takú možnosť? Cítil sa síce zahanbene, ale čím viac sa snažil zahnať tieto myšlienky, tým viac túžil vymeniť si miesto. Urobil by pre to všetko! Raz v noci, keď uprene hľadel do povaly, druhý muž sa zrazu prebudil. Kašľal a lapal dych a snažil sa dočiahnuť na tlačidlo, aby privolal sestričku. Muž ho však len pozoroval a ani sa nepohol dokonca ani vtedy, keď počul, že ten druhý prestal dýchať. Ráno sestrička našla muža pri okne mŕtveho a potom jeho telo potichu odviezli preč. Keď sa to mužovi, ktorý zostal v izbe, zdalo už vhodné, požiadal, či by ho nemohli premiestniť na posteľ pri okne. A tak ho presťahovali, uložili ho do postele a urobili mu pohodlie. Vo chvíli, keď všetci odišli, oprel sa o jeden lakeť, bolestivo a namáhavo a zdvihol sa, aby sa pozrel von oknom.

Za oknom bol holý múr.

Príbeh o zajacovi, medveďovi a líške

Ide zajac po lese a zrazu uvidí medveďa, ktorý je celý od krvi a v ruke drží papier.

To zajaca zaujme a opýta sa ho: "Preboha medveď ty ale vyzeráš, čo sa ti stalo?"
Medveď mu na to odpovedá: "Ale nič, tuto na papieri mám zoznam zvierat, ktoré mám zožrať"
Zajac sa ho hneď opýta: "Aha, medveď a ja som na tom zozname?"
Medveď sa pozrie na zoznam: "Počkaj, áno si tu."
Zajaca to zarazí a vraví: "Hmm...tak to ma asi zožerieš..."
Medveď na to: "Áno, samozrejme."
...a je po zajacovi.

Medveď ide ďalej a stretne sa s líškou.

Líšku takisto zaujíma, že prečo chodí medveď krvavý s papierom v ruke a opýta sa ho: "Medveď prečo si celý krvavý a načo máš ten papier?"
Medveď odpovedá: "Mám tu zoznam zvierať, ktoré mám zožrať."
Líšku to zaujme a pýta sa medveďa: "Môžeš ma z toho zoznamu vyčiarknuť?"
Medveď bez váhania odpovedá: "Áno, samozrejme."

SVOJU BUDÚCNOSŤ NEMôŽETE PREDPOVEDAŤ, ALE MôŽETE JU OVPLYVNIŤ!

Hospodárenie s časom

Jedného dňa odborník na hospodárenie s časom hovoril pred skupinou obchodných študentov, a aby vypichol svoju myšlienku, použil ilustratívny príklad, na ktorý študenti nikdy nezabudnú. Keď' tak stál pred skupinou tých výnimočných lámačov rekordov, povedal: " o.k., je čas na kvíz," a vytiahol päť'litrovú zaváraciu nádobu so širokým hrdlom a postavil ju pred nich na stôl.

Potom vyhrabal asi tucet veľkých kameňov a starostlivo ich naukladal jeden po druhom do nádoby. Keď' bola nádoba plná až po hrdlo a žiadny ďalší kameň sa do nej už nevošiel, opýtal sa: "Je nádoba plná?"

A každý v triede zvolal: "Áno!"

Expert na hospodárenie s časom oponoval: "Skutočne?" Siahol pod stôl a vytiahol sáčok štrku, ktorý nasypal na nádobu a poriadne s ňou zatriasol. Štrk sa prepadol do medzier medzi kamene.

Opýtal sa znova: "Je tá nádoba plná?"

Tento krát trieda pochopila a niekto povedal: "Pravdepodobne nie." "Správne!", odpovedal, a spoza stola vzal sáčok s pieskom a vsypal ho všade do medzier medzi kamene a štrk.

Znova sa opýtal: "Je tá nádoba plná?" "Nie!", zakričala celá trieda.

"Správne!", odpovedal, vytiahol džbán vody a naplnil nádobu až pod okraj. Pozrel sa na triedu a spýtal sa: "Čo je pointou tejto ilustrácie?" Jeden snaživec zodvihol ruku a hovorí: "Pointou je, že bez ohľadu na to, aký plný je náš program, keď' sa snažíme skutočne poriadne, vždy sa tam vojdú ešte nejaké veci!"

"Nie!", povedal prednášajúci, "To nie je tá pravá pointa!"

Pravda, ktorú nás ilustrácia chce naučiť' je, že pokiaľ' tam nedáme tie veľké kamene najprv, tak ich tam nedostaneme už nikdy.

Čím sú tie veľké kamene vo Vašom živote? Čas, ktorý trávite so svojimi milovanými, vaše sny, zmysluplné aktivity, učenie či vedenie druhých? Vždy pamätajte na to, aby ste dovnútra uložili najprv tie veľké a dôležité kamene, inak sa Vám to už nikdy nepodarí."

Dnes večer alebo zajtra ráno, keď' budete premýšľať' o tomto krátkom príbehu, opýtajte sa sami seba:

Čo je tými veľkými kameňmi v mojom živote?" A potom ich hneď' dajte do nádoby ako prvé!

Bez priateľov nemáš nič!

Žil raz jeden malý chlapec, ktorý mal veľmi zlú povahu. Otec mu dal vrecko klincov a povedal mu, že vždy, keď sa nahnevá, nech zatlčie jeden klinec do plota vzadu za domom. Prvý deň chlapec zatĺkol do plota 37 klincov. Za niekoľko týždňov sa naučil kontrolovať svoj hnev a počet zatlčených klincov sa postupne znižoval. Zistil, že je jednoduchšie ovládať zlosť ako zatĺkať klince do plota. Nakoniec prišiel ten deň, keď sa chlapec ani raz nenahneval. Povedal to otcovi a otec mu navrhol, aby teraz chlapec vytiahol vždy jeden klinec, keď sa za celý deň ani raz nenahnevá. Dni sa míňali a chlapec po čase mohol povedať otcovi, že v plote nezostal ani jeden klinec. Vtedy zobral otec chlapca za ruku a zaviedol ho k plotu. Tam mu povedal:
"Urobil si dobre, chlapče, ale pozri sa na diery v plote. Ten plot už nikdy nebude taký, aký bol. Keď povieš niečo v hneve, tak to zanechá práve takéto jazvy. Ako keď zabodneš do človeka nôž a vytiahneš ho. Nezáleží na tom koľkokrát povieš ľutujem, rana stále zostáva. Rana spôsobená slovom bolí rovnako ako fyzicky úder. Priatelia sú vlastne veľmi vzácne drahokamy. Rozosmievajú ťa a podporujú ťa vo všetkom. Vypočujú ťa, ak máš starosti, pochvália ťa a vždy sú ochotní otvoriť ti svoje srdce".