Rozdiel medzi ľuďmi

Otec jednej veľmi bohatej rodiny zobral svojho syna na vidiek s úmyslom ukázať mu, v akej biede niektorí ľudia žijú. Pár dní a nocí strávili na istom malom hospodárstve, ktoré vlastnila pomerne chudobná rodina. Keď sa vracali , otec sa syna pýta, ako sa mu výlet páčil.

To bolo úžasné, ocko!
Videl si v akej biede tí ľudia žijú?, hovorí otec
Videl.
Tak povedz, čomu si sa na tomto výlete naučil?
a syn nato, odvetil:

Videl som, že my máme jedného psa a oni štyroch.
My máme bazén do polovice záhrady a oni potok, čo nikde nekončí. My sme si kúpili do záhrady lampáše a im v noci svietia hviezdy. Naša veranda siaha až po prednú záhradku a im patrí celý horizont. My žijeme na malom pozemku a oni majú polia, ktorým nedovidíš konca. My máme sluhov, čo nás obsluhujú, ale oni slúžia druhým. My si svoje potraviny kupujeme, kým oni si pestujú svoje vlastné. Náš pozemok je obohnaný ochranným múrom ich chránia priatelia.
Otca to načisto umlčalo.

Ocko, ďakujem ti, že si mi ukázal akí sme biedni.

NO NIE JE TO ÚŽASNÉ KEĎ SA ČLOVEK DOKÁŽE POZRIEŤ NA VECI Z NADHĽADU? TO VÁS POTOM NÚTI ZAMÝŠĽAŤ SA, ČO BY SA STALO, KEBY SME DOKÁZALI BYŤ VĎAČNÍ ZA TO, ČO MÁME A NEROBILI SI STAROSTI KVOLI TOMU, ČO NEMÁME.

VÁŽTE SI ČO MÁTE A ZVLÁŠŤ SVOJICH PRIATEĽOV!

Počúvaš?

Keď si sa dnes ráno zobudil všimol som si Ťa a dúfal som, že mi povieš aspoň vetu, alebo tých pár slov, prosiac o môj názor alebo ďakujúc, čo sa stalo včera. Avšak všimol som si, že si bol veľmi zamestnaný hľadaním toho, čo si oblečieš do prace. Bol som trpezlivý, keď siutekal z domu, obliekajúc sa... Viem, že si mal toľko času, aby si sa zastavil a povedal aspoň: čau. Avšak bol si príliš zaneprázdnený. Kvôli tomu som znova dovolil, aby sa zrodil nový deň a zapálil som nebo pre Teba, naplnil som ho farbami a sladkým spevom vtákov, aby som videl, či si ma počul. Pozoroval som Ťa keď si išiel do práce a čakal som Ťa trpezlivo cely deň. So všetkými vecami, čo si mal urobiť som Ťa podporil, ale bol si veľmi zamestnaný, aby si mi niečo povedal. Pri Tvojom návrate som videl Tvoju únavu, preto som Ťa chcel okúpať, lebo voda odnáša stres. Keď však začalo pršať, rozzúril si sa a urazil si moje meno. Veľmi som dúfal, že budeš rozprávať, bolo ešte veľa času. Potom si zapol telku, ja som však trpezlivo čakal. Počas programu si sa navečeral, avšak znovu si zabudol na mňa, nevenoval si mi ani slovo. Všimol som si, že si veľmi unavený a túžiš po tichu a tak som zatemnil nebo, zapálil sviečku. Bolo to naozaj krásne, ale Teba to nezaujímalo. Bol si zničený. Poprial si dobrú noc celej rodine, spadol si na posteľ a v momente si zaspal. Sprevádzal som Tvoje sny hudbou, nočné vtáctvo sa rozospievalo, ale to nie je dôležité, pretože si si ani neuvedomil, že som tu stále pre Teba. Mám viac trpezlivosti ako si môžeš predstaviť. Tiež by sa mi páčilo naučiť Ťa mať trpezlivosť s druhými. MÁM ŤA RÁD a každý deň čakám na Tvoju modlitbu i krajinu som vytvoril iba pre Teba. Dobre, opäť si sa zobudil a znova som tu s mojou láskou a čakám na Teba, veriac, že dnes mi venuješ aspoň trocha času.

Pekný deň
Tvoj Otec Boh.

Žabky

Bola raz jedna skupina žabiek, ktoré sa chceli pretekať. Chceli sa dostať na veľmi vysokú vežu. Na atrakciu sa prišlo pozrieť veľmi veľa divákov, aby si pozreli súťaž a povzbudzovali žabky. Súťaž sa začala...

Ale z prítomných divákov nikto neveril, že sa niektorej zo žabiek podarí dostať sa na vrchol veže. Krútili hlavami a hovorili: „Oh, to je príliš namáhavé!!! Nikdy sa im to nepodarí!“ Alebo: „To sa im nemôže podariť, lebo veža je príliš vysoká!“
Žaby začali zaostávať... ...s výnimkou jednej, ktorá sa svižne ťahala hore a hore...
Diváci kričali: „Je to príliš únavné! Nikto sa tak vysoko nedostane!“ Jedna žabka za druhou to vzdávali a otáčali sa vzad... Len tá jedna išla vytrvalo ďalej... Vôbec to nechcela vzdávať!
Nakoniec to každý vzdal, okrem tej jednej žabky, ktorá sa sama a s obrovskými ambíciami vyštverala až na vrchol veže!
Ostatné žabky ale aj diváci chceli vedieť, ako sa podarilo práve jej to, čo všetci ostatní považovali za nemožné. Jeden divák prišiel k žabke a spýtal sa, odkiaľ vzala toľko sily aby sa dostala až na samý vrchol.
Vtedy vysvitlo, že víťazná žabka je hluchá!

Ponaučenie?
Nikdy nepočúvaj tých ľudí, ktorí sú negatívni a pesimistickí, lebo Ti kradnú najkrajšie túžby a sny, ktoré nosíš vo svojej duši! Vždy mysli na silu slov, lebo všetko čo počuješ alebo čítaš vplýva na tvoje činy! Takže: Buď vždy optimista!
A naviac - buď jednoducho hluchý, keď Ti niekto povie, že nevieš realizovať svoje sny! Dôveruj iba Bohu, ktorý najlepšie vie, čo sa ti podarí zrealizovať a čo nie, ktorý dáva do tvojho srdca túžby, ktoré chce naplniť...
Mysli si: Všetko sa mi môže podariť, ak to naozaj chce Boh, a ak to s Ním chcem skutočne zo všetkých síl aj ja!

Balíček keksov

Istá slečna čakala na letisku na lietadlo. Keďže jej let mal meškanie, rozhodla sa, že si na skrátenie času kúpi nejakú knihu. Ku knihe si kúpila aj balíček keksov, pohodlne sa usadila a začala čítať.

Na vedľajšie sedadlo si po chvíli prisadol neznámy muž. Otvoril si časopis a začítal sa doň. Keď si ona vzala z balíčka prvý keks, muž si na jej veľké prekvapenie bez jediného slova tiež zobral jeden. Cítila sa pobúrená jeho správaním, ale nepovedala nič, mysliac si: „To je ale drzosť!”
Zakaždým, keď si ona vzala keks, muž urobil to isté. Popudzovalo ju to čím ďalej, tým viac, ale nechcela robiť scény.

Keď už zostával len posledný keks, pomyslela si: „Hádam sa neopováži...?” A muž si s úsmevom vzal posledný keks, rozlomil ho na polovicu a jednu jej podal.
Tak to už bolo priveľa. Urazene zavrela knihu, zobrala si veci a odišla do nástupnej haly. Keď sa konečne usadila v lietadle a otvorila svoju tašku, aby si vybrala knihu a pokračovala v čítaní, na svoje obrovské prekvapenie v nej objavila balíček s keksami. Nerozbalený a nedotknutý!
Ako veľmi sa zahanbila... Úplne zabudla, že si svoj balíček s keksami nechala v taške! Nechápala, ako sa mohla tak zmýliť...
Ten muž na letisku sa s ňou podelil s keksami bez problémov, bez námietok, bez akéhokoľvek vysvetľovania... a ona si pritom rozčúlene myslela, že jej drzo berie keksy; a teraz už nemá žiadnu možnosť, aby mu to vysvetlila, alebo sa mu aspoň ospravedlnila.

V živote človeka sú veci, ktoré sa už nedajú vrátiť späť. Kameň, keď sme ho už hodili; slovo, keď sme ho vyslovili; príležitosť, ktorú sme ju prepásli; čas, ktorý uplynul. Stojí to vôbec za to, aby sme zatemnili svojho ducha hnevom kvôli banalitám ako je napríklad pár keksov? Ako často vo svojej domýšľavosti odsudzujeme iných za veci, ktoré sme im neprávom pripísali?

Stopy

Jeden muž mal raz zvláštny sen. Prisnilo sa mu, že sa prechádza po brehu mora s Bohom. Na nebi sa pohybovali obrazy z jeho života. Pri každom obrázku si všimol dva páry stôp v piesku - jedny boli jeho a tie druhé patrili Bohu. Keď sa pred ním objavila posledná scéna, pozrel sa za seba a všimol si, že často boli v piesku len jedny stopy. Takisto si všimol, že druhé stopy chýbali v tých najťažších a najsmutnejších chvíľach jeho života.

To ho znepokojilo, a tak sa obrátil na Boha s otázkou: "Bože, povedal si, že ak sa raz rozhodnem veriť v teba, celý život ma budeš sprevádzať a nikdy ma neopustíš, ale všimol som si pri tých najťažších okamihoch môjho života len jedny stopy. Nechápem, prečo si ma opustil vtedy, keď som ťa najviac potreboval".

Boh mu odpovedal: "Moje najdrahšie dieťa, milujem ťa a nikdy ťa neopustím. Vtedy, keď si trpel a prežíval najväčšiu bolesť a v piesku ostali len jedny stopy, to bol čas, keď som ťa niesol na vlastných rukách".

Listy môjho stromu

V našom živote existujú ľudia, ktorí nás robia šťastnými jednoducho len preto, že nám skrížili cestu. Niektorí idú cestou po Vašom boku dlho, iných sotva čas od času minieme.

Všetkým hovoríme priatelia. Môžeme ich roztriediť do niekoľkých kategórií. Každý list stromu charakterizuje jedného z našich priateľov. Tým prvým, ktorý sa narodí z púčika je náš priateľ otec a naša priateľka mama. Tí nám ukazujú čo je život.
Potom prichádzajú priatelia súrodenci s ktorými sa delíme o svoj priestor, aby mohli prekvitať ako my. Poznávame celú rodinu listov, ktorých si vážime a ktorým prajeme len všetko dobré.
Ale život nám predstaví ďalších priateľov, ktorých sme nepoznali a netušili sme, že nám skrížia cestu. Mnohých z nich nazývame priateľov duše či srdca.
Sú úprimní, sú pravdiví. Vedia, keď sa nám nedarí, vedia, čo nám robí radosť. A často jeden z týchto priateľov duše exploduje v našom srdci, a tak sa mu hovorí zamilovaný priateľ. On dáva svit našim očiam, hudbu našim perám a kroky naším nohám.

Tiež sú priatelia dočasní, iba na prázdniny, či len na dni či hodiny. V čase, keď sú nám na blízku, obvykle vyvolávajú na našej tvári veľa úsmevov.
Keď už hovoríme o blízkosti, nesmieme zabudnúť na vzdialených priateľov, tých, ktorí sú na konci vetvy a ktorí sa , keď vietor zafúka vždy objavia medzi niektorými z listov.

Čas beží. Leto je preč. Blíži sa jeseň a my niektoré listy strácame. Niektoré vypučia znovu v nasledujúcom roku, iné už neuvidíme nikdy. Sme však veľmi šťastní, že tie ktoré spadli, zostávajú na blízku a živia naše korene radosťou. Sú to spomienky na nádherné chvíle, keď nám skrížili cestu.

Prajem Ti lístok z môjho stromu pokoj, lásku, zdravie, a aby sa ti dobre darilo. Dnes i navždy. Jednoducho preto, že každý človek, ktorý prejde našim životom je jedinečný. Vždy nám necháva kúsok zo seba a berie kúsok z nás. Niektorí nechávajú veľa, ale nikdy sa nestane , že by niekto nezanechal vôbec nič.

Slimák a korytnačka

Všetky zvieratá počuli, že ich matka je chorá a plače. Ponáhľali sa nájsť niekoho, kto by jej pomohol. "Nemôžeme už vydržať dívať sa na matkine slzy. Rieky už pretekajú, čo máme robiť? Tie slzy sú také smutné a my tiež! Ó, nebesá, čo máme robiť?"

"Nájdite svojho otca," našepkával tichý hlas.

Leopardy skákali, vtáci lietali, delfíny sa kĺzali vo vlnách, kolibríky poskakovali, kone uháňali tryskom.

Uprostred tohoto zmätku sa vytrvalo pohybovala aj korytnačka a slimák pomaličky-pomaly, aby našli otca a prosili ho o pomoc.

Jedného dňa povedala korytnačka slimákovi:"braček, vylez na môj chrbát, je veľký a pevný, neplaš sa a neplač!!! Prídeme k našej matke načas, uvidíš."

Vďačný za ponuku, slimák vyliezol na korytnačkin chrbát a stala sa úžasná vec. Čas i priestor sa začali hýbať rýchlejšie a rýchlejšie pre korytnačku i slimáka. Spolu v tuneli času a lásky k ich stvoriteľovi sa stali jedným na svojej púti pri hľadaní otca, aby zastavil slzy ich matky. Najlepšie z minulého, najlepšie z dnešného, najlepšie z budúceho, všetko SPOLU.

Aká úžasná vec sa stala všetkým Stvoreniam.

"Čo si myslíš?" Povedala korytnačka slimákovi.

"Hééééj!! Héééj! Naozaj si myslím, že niekam ideme!!! Cítim dokonca vietor vo vlasoch!!!!!"

***Milujem tých, čo ma nesú***