Síla myšlienky

Na jednej tmavej a opustenej ceste zastavilo auto s prederavenou pneumatikou. Vodič vystúpil, aby auto opravil, ale nenašiel zdvihák. Prepadol zúfalstvu, ale v tom zahliadol v dialke svetielko - bol to statok.

Vydal sa tým smerom a pritom v duchu premýšľal: "A čo keď mi nikto nepríde otvoriť? A čo keď nemajú zdvihák na auto? A čo keď mi sedliak nebude chcieť ten zdvihák požičať, i keď ho bude mať?"
S každou ďalšou úzkostlivou otázkou rástlo jeho pobúrenie.

Keď konečne dorazil ku statku a dedinčan mu otvoril, bol tak rozčúlený, že ho ani nepustil k slovu a zakričal na neho: "Tak si ten svoj blbý zdvihák nechaj!"

Príbeh o starom tesárovi

Postarší tesár sa rozhodol, že opustí svoje zamestnanie. Povedal svojmu nadriadenému, že už viac nechce pracovať v jeho firme, ktorá stavia domy, a chce si užívať so svojou manželkou a rodinou.

Aj keď mu peniaze z roboty budú chýbať, je pevne presvedčený o svojom odchode. Prežije to. Jeho zamestnávateľa mrzelo, že mu odchádza skúsený konštruktér, a tak ho požiadal o poslednú láskavosť. Chcel po ňom, nech mu postaví posledný dom. Tesár súhlasil, ale na jeho práci bolo vidno, že už mu to je všetko jedno, že mu chýba ten správny prístup. Použil podradný a lacný materiál a celú robotu odflákol. Bol to naozaj smutný záver jeho úspešnej kariéry.

Keď tesár dom dorobil, prišiel jeho nadriadený a dal mu od neho kľúče. “Toto je tvoj dom,” povedal mu, ” môj dar pre teba.”

Aký to šok a prekvapenie. Keby len mal šajnu, že ho robí pre seba, určite by ho takto neodflákol. Teraz musí v tomto dome žiť a starať sa oň.

Nepoznáme celý príbeh

Pred dávnou dobou žil v jednej indiánskej vesničke starý muž. Mal neobyčajne krásneho koňa. Všetci ľudia vo vesničke po celej zemi o tom koni počuli. Bolo to nádherné zviera.
Veľký náčelník to všetko počul a poslal svojho sluhu, aby sa muža opýtal, či ho od neho môže kúpiť. Vojnový posol utekal k starému mužovi. Keď sa jeho mokasíny dotkli zeme povedal: "Starý muž, som tu menom veľkého náčelníka. Posiela svoj pozdrav a pýta sa, či si môže kúpiť tvojho koňa.
Starý muž bol človek kľudný, dôstojný a choval sa s kľudnou rozvahou. Nakoniec povedal: "Odovzdajte prosím moje poďakovanie veľkému náčelníkovi za jeho láskavú ponuku. Ten kôň je však mojim priateľom.Sme spoločníci. Poznám jeho dušu a viem, že on pozná tu moju. Nemôžem predať svojho priateľa.
Posol odišiel preč.

Za dva týždne na to, kôň starého muža zmizol. Keď vesničania počuli, že kôň sa stratil, všetci sa zhromaždili okolo starého muža.
"Starý muž, to je ale veľká smola. Mohol si svojho koňa predať veľkému náčelníkovi. Teraz nemáš ani koňa, ani peniaze To je ale veľká SMOLA".
Starý muž sa na každého vesničana pozrel svojimi miernymi očami, láskavými očami a povedal, "Nie je to smola. Nie je to šťastie. Nepoznáme celý príbeh.

O mesiac neskôr sa kôň starému muža vrátil a za ním nasledovali dvadsať ďalších nádherných koní. Každý z nich bol bujný a prekypoval vitalitou. Vesničania bežali ku starému mužovi.
"Starý muži, mal si Ty pravdu! Nebola to smola., že tvoj kôň utiekol. Bolo to pre teba naneštastie. Teraz nielenže máš svojho koňa späť, ale máš i dvadsať ďalších nádherných koní.. To je šťastie."
Starý muž pomaly zavrtel hlavou a s hlbokým súcitom povedal:" Nie je to dobré. Nie je to zlé. Nepoznáme celý príbeh. Povedzme len, že sa ten kôň vrátil." ľudia odchádzali a krútili hlavou. Vedeli, že je to veľké šťastie mať toľko krásnych koní.

Starý muž mal jediného syna, ktorý začal kone drezírovať. Syn každý deň skoro ráno vstával a pokračoval vo svojej práci. Jedného rána sa starý muž prišiel na svojho syna pozrieť. Syn sa vyšvihol na neosedlaného koňa. Kôň sa divoko postavil a otočil sa doprava, potom doľava. Zrazu jediným mocným kopnutím zadných nôh vyhodil syna vysoko do vzduchu. Syn starého muža dopadol na zem a ležal v prachu. Mal zlomené obidve nohy.
Všetci vesničania sa zbehli s veľkým plačom a lamentovaním. "To je ale nešťastie! Máš pravdu starý muži. To, že sa k tebe vrátil tvoj kôň, bola veľká smola. Teraz má tvoj jediný syn zlomené obe nohy a je z neho mrzák. Kto sa teraz postará o teba, až budeš starý? JE TO VEĽKÁ SMOLA!
Starý muž sa vzpriamil a vážny, hlasom povedal:"Nie je to smola. Nie je to šťastie. Povedzme len, že si môj syn zlomil nohy Nepoznáme celý príbeh." Vesničania odchádzali a krútili hlavami. Vedeli, že pre starého muža je to veľká smola.

Za nedlho vypukla v zemi vojna a veľký náčelník povolal všetkých mladých mužov z vesničky do boja. Bola to krutá vojna a vesničania vedeli, že už nikdy svojich synov neuvidia. Ešte jeden krát sa zhromaždili okolo starého muža. "Starý muž, máš pravdu. Nie je to pre teba smola, že si tvoj syn polámal nohy, pretože i keď je teraz z neho mrzák, stále máš svojho syna. My už nikdy svojich synov neuvidíme. Bolo to pre teba šťastie.."
A starý muž znovu povedal: "Nie je to šťastie. Nie je to smola. Nepoznáme celý príbeh."

Snažme sa dostať za rozlišovanie na dobré a zlé. Neposudzujme. Uvedomme si, že kým sme boli a čo sme zažili v minulosti, nie je dobré a nie je to zlé. Možno nepoznáme celý príbeh. Všetko, čo ste zažili a všetko čo vám urobili iní i to, čo ste urobili vy im bolo nesmierne dôležité pre Váš vývoj. I tie klamstvá, ktoré ste vyslovili, alebo i tie prípady, kedy ste sa chovali kruto, alebo nespravodlivo, bolo dôležité. Dokonca i veci, za ktoré sa hanbíte, vám pomohli stať sa tým, kým ste. Všetky naše skúsenosti nám pomáhajú byť súcitnými, milujúcimi a celými osobnosťami do tej miery, do akej ste schopní si odpustiť a prijať sa taký, aký ste.

Sliepka, čo znášala zlaté vajíčka

Nesmierne skúpy gazda choval na dvore sliepku, ktorá jedného dňa začala znášať zlaté vajíčka. Každý deň v kúte maštale pribudlo vajce z číreho zlata. Lakomému gazdovi to vŕtalo v hlave: "Ako to, že obyčajná sliepka znáša zlaté vajíčka?To nemôže byť len tak?!"

Každé ráno vybral z hniezda zlaté vajce, rukávom ho preleštil, aby sa pekne ligotalo, a doma v komôrke ho ukryl. Zlatých vajec mal už za košík, ale nikomu z nich nedal. Ani sliepke zrna neprisypal, aby sa jej odvďačil za nevšedný dar. Dokonca sa mu po čase vajíčok málilo.

"Tá sliepka v sebe skrýva isto poklad väčšej hodnoty", hútal skupáň, a tak si zmyslel, že skutočný poklad sa ukrýva v sliepkinom tele. Nevyčkal, kým mu sliepka naznáša ďalšie vajíčka, ale chytil ju a zabil.
Nech si však jej vnútro akokoľvek pozorne obzeral, nič zvláštne v nej nevidel. A tak sa sám o poklad pripravil, lebo zdroj zlata stratil.

U holiča, príbeh o viere a dôvere

Jeden muž, stejně jako každý jiný měsíc šel k holiči.
Začali spolu hovořit o různych věcech....A najednou.....
Hovořili o BOHU.

Holič řekl -Víte, já nevěřím, že Bůh existuje.
-Proč si to myslíte? zeptal se klient.
-Je to velmi prosté. Stačí jen vyjít na ulici, abych se přesvědčil, že Bůh není.
Kdyby byl Bůh, myslíte, že by bylo tolik nemocných? Existovali by opuštěné děti?
Kdyby Bůh byl, nebylo by BOLESTI, utrpení ....
Prostě ... nemůžu si představit Boha, který tohle dovolí..

Klient se zamyslel, chtěl něco říct, ale rezignoval. Nechtěl vyvolat nepotřebnou diskuzi.
Když holič dostříhal, klient zaplatil a odešel.

A v tom momentě uviděl na ulici člověka s dlouhými zanedbanými vousy i vlasy.
Vypadalo to, že už delší dobu jeho vlasy i vousy neviděli holiče. Byl zanedbaný a špinavý.

Tehdy se klient vrátil a řekl:
-Víte co? Holiči neexistují!
-Velmi směšné! Jak to nexistují? zeptal se holič. Já jsem jeden z nich!
-Ne! odporoval klient.-Holiči neexistují. Kdyby existovali, nebylo by tolik lidi s dlouhými vlasy
a vousy jako ten člověk na ulici.
-Ale nééé... Holiči existují, to jen lide nás nehledají, z vlastní vůle!
-No právě... Řekl klient. -Přesně tak. Bůh existuje, to jen lidé ho nehledají. A dělají to z
vlastní vůle. Proto je tolik utrpení a bolesti na světě.

Bůh nesliboval dny bez bolesti, radost bez utrpení, slunce bez deště.
Sliboval sílu na každý den, útěchu uprostřed slz a světlo na cestě...

Bůh řekl: Není důležité , jak se bude jmenovat tvůj anděl.
Ty ho nazveš jednoduše.... Přítelem !

Detské zrkadlo

Keď sa učiteľka v škole spýtala 10 –ročných detí, čo sa im na dospelých najviac nepáči, dostala takéto odpovede:

Dospelí dávajú sľuby, ktoré väčšinou buď zabudnú splniť, alebo sa vyhovoria, že to nemysleli až tak vážne.

Dospelí nerobia to, čo žiadajú od svojich detí – napríklad, neupracú si po sebe veci, nie sú pekne upravení, alebo nehovoria vždy pravdu.

Dospelí nikdy poriadne nepočúvajú, čo deti hovoria. Odpoveď majú vždy pripravenú skôr, než deti dokončia svoju otázku.

Dospelí robia chyby, ale nikdy si to nepriznajú. Vždy predstierajú, že sa nepomýlili, alebo že chybu urobil niekto iný.

Dospelí vyrušujú deti pri hre a myslia si, že im to nevadí. Ale ak dieťa vyruší dospelého, ten mu buď vynadá, alebo urobí ešte niečo horšie.

Dospelí sa nevedia vcítiť do túžob svojich detí. Ak si chcú deti niečo kúpiť – hoc aj za vlastné peniaze – a rodičom sa to nepáči, vždy povedia: „ Neviem si predstaviť, čo s tou haraburdou budeš robiť.“

Dospelí niekedy trestajú deti neprimerane. Podľa mňa nie je správne, ak ti za nejakú malú hlúposť, ktorú si vyviedol, vezmú niečo, čo pre teba znamená veľmi veľa. Inokedy možno urobíš naozaj niečo zlé a oni povedia, že ťa potrestajú, ale neurobia to. Nikdy nevieš, čo sa dá od nich očakávať.

Dospelí vždy hovoria o tom, čo robili a čo všetko vedeli, keď mali 10 rokov, ale nikdy sa nesnažia zamyslieť sa nad tým, čo to znamená mať 10 rokov práve teraz.

Dôležitý zoznam

Aj to najkrajšie a najideálnejšie manželstvo sa z času načas ocitne v búrkovom mračne.

Istá staršia pani, ktorá spolu s manželom oslavovala výročie zlatej svadby, prezradila hosťom tajomstvo svojho dlhého a šťastného manželstva.
„ V deň svadby som sa rozhodla, že si urobím zoznam 10 manželových nedostatkov, ktoré budem práve kvôli nášmu spoločnému šťastiu prehliadať,“ povedala pani.

Jeden z hostí ju poprosil, aby uviedla niektoré slabé stránky, ktoré si vtedy napísala.
Pani odpovedala: „ Poviem vám pravdu, nikdy som ten zoznam vlastne nenapísala. Ale kedykoľvek môj manžel urobil niečo, čo ma mohlo nahnevať a rozčúliť, povedala som si: „ Mám šťastie, je to na zozname!“