Príbeh o zajacovi, medveďovi a líške

Ide zajac po lese a zrazu uvidí medveďa, ktorý je celý od krvi a v ruke drží papier.

To zajaca zaujme a opýta sa ho: "Preboha medveď ty ale vyzeráš, čo sa ti stalo?"
Medveď mu na to odpovedá: "Ale nič, tuto na papieri mám zoznam zvierat, ktoré mám zožrať"
Zajac sa ho hneď opýta: "Aha, medveď a ja som na tom zozname?"
Medveď sa pozrie na zoznam: "Počkaj, áno si tu."
Zajaca to zarazí a vraví: "Hmm...tak to ma asi zožerieš..."
Medveď na to: "Áno, samozrejme."
...a je po zajacovi.

Medveď ide ďalej a stretne sa s líškou.

Líšku takisto zaujíma, že prečo chodí medveď krvavý s papierom v ruke a opýta sa ho: "Medveď prečo si celý krvavý a načo máš ten papier?"
Medveď odpovedá: "Mám tu zoznam zvierať, ktoré mám zožrať."
Líšku to zaujme a pýta sa medveďa: "Môžeš ma z toho zoznamu vyčiarknuť?"
Medveď bez váhania odpovedá: "Áno, samozrejme."

SVOJU BUDÚCNOSŤ NEMôŽETE PREDPOVEDAŤ, ALE MôŽETE JU OVPLYVNIŤ!

Hospodárenie s časom

Jedného dňa odborník na hospodárenie s časom hovoril pred skupinou obchodných študentov, a aby vypichol svoju myšlienku, použil ilustratívny príklad, na ktorý študenti nikdy nezabudnú. Keď' tak stál pred skupinou tých výnimočných lámačov rekordov, povedal: " o.k., je čas na kvíz," a vytiahol päť'litrovú zaváraciu nádobu so širokým hrdlom a postavil ju pred nich na stôl.

Potom vyhrabal asi tucet veľkých kameňov a starostlivo ich naukladal jeden po druhom do nádoby. Keď' bola nádoba plná až po hrdlo a žiadny ďalší kameň sa do nej už nevošiel, opýtal sa: "Je nádoba plná?"

A každý v triede zvolal: "Áno!"

Expert na hospodárenie s časom oponoval: "Skutočne?" Siahol pod stôl a vytiahol sáčok štrku, ktorý nasypal na nádobu a poriadne s ňou zatriasol. Štrk sa prepadol do medzier medzi kamene.

Opýtal sa znova: "Je tá nádoba plná?"

Tento krát trieda pochopila a niekto povedal: "Pravdepodobne nie." "Správne!", odpovedal, a spoza stola vzal sáčok s pieskom a vsypal ho všade do medzier medzi kamene a štrk.

Znova sa opýtal: "Je tá nádoba plná?" "Nie!", zakričala celá trieda.

"Správne!", odpovedal, vytiahol džbán vody a naplnil nádobu až pod okraj. Pozrel sa na triedu a spýtal sa: "Čo je pointou tejto ilustrácie?" Jeden snaživec zodvihol ruku a hovorí: "Pointou je, že bez ohľadu na to, aký plný je náš program, keď' sa snažíme skutočne poriadne, vždy sa tam vojdú ešte nejaké veci!"

"Nie!", povedal prednášajúci, "To nie je tá pravá pointa!"

Pravda, ktorú nás ilustrácia chce naučiť' je, že pokiaľ' tam nedáme tie veľké kamene najprv, tak ich tam nedostaneme už nikdy.

Čím sú tie veľké kamene vo Vašom živote? Čas, ktorý trávite so svojimi milovanými, vaše sny, zmysluplné aktivity, učenie či vedenie druhých? Vždy pamätajte na to, aby ste dovnútra uložili najprv tie veľké a dôležité kamene, inak sa Vám to už nikdy nepodarí."

Dnes večer alebo zajtra ráno, keď' budete premýšľať' o tomto krátkom príbehu, opýtajte sa sami seba:

Čo je tými veľkými kameňmi v mojom živote?" A potom ich hneď' dajte do nádoby ako prvé!

Bez priateľov nemáš nič!

Žil raz jeden malý chlapec, ktorý mal veľmi zlú povahu. Otec mu dal vrecko klincov a povedal mu, že vždy, keď sa nahnevá, nech zatlčie jeden klinec do plota vzadu za domom. Prvý deň chlapec zatĺkol do plota 37 klincov. Za niekoľko týždňov sa naučil kontrolovať svoj hnev a počet zatlčených klincov sa postupne znižoval. Zistil, že je jednoduchšie ovládať zlosť ako zatĺkať klince do plota. Nakoniec prišiel ten deň, keď sa chlapec ani raz nenahneval. Povedal to otcovi a otec mu navrhol, aby teraz chlapec vytiahol vždy jeden klinec, keď sa za celý deň ani raz nenahnevá. Dni sa míňali a chlapec po čase mohol povedať otcovi, že v plote nezostal ani jeden klinec. Vtedy zobral otec chlapca za ruku a zaviedol ho k plotu. Tam mu povedal:
"Urobil si dobre, chlapče, ale pozri sa na diery v plote. Ten plot už nikdy nebude taký, aký bol. Keď povieš niečo v hneve, tak to zanechá práve takéto jazvy. Ako keď zabodneš do človeka nôž a vytiahneš ho. Nezáleží na tom koľkokrát povieš ľutujem, rana stále zostáva. Rana spôsobená slovom bolí rovnako ako fyzicky úder. Priatelia sú vlastne veľmi vzácne drahokamy. Rozosmievajú ťa a podporujú ťa vo všetkom. Vypočujú ťa, ak máš starosti, pochvália ťa a vždy sú ochotní otvoriť ti svoje srdce".

Zajtra môže byť neskoro

Bol raz jeden chlapec, ktorý sa narodil s nemocou. Bola to nevyliečiteľná choroba. V 17 rokoch mohol každú chvíľu zomrieť. Žil stále len utiahnutý v dome pod dohľadom svojej matky. Raz toho už mal dosť a tak sa rozhodol, že sa pôjde prejsť do mesta. Poprosil svoju matku o dovolenie a ona mu to umožnila. Keď sa prechádzal videl množstvo obchodov. Keď šiel okolo jedného obchodu s hudobninami, uvidel nádherné dievča, asi v jeho rokoch...

Bola to láska na prvý pohľad. Otvoril dvere a vstúpil dovnútra. Nepozeral sa po ničom inom iba po nej. Stále viac sa približoval k nej. Pozrela sa na neho s úsmevom a opýtala sa: „Môžem Vám nejako pomôcť?“ V priebehu toho si myslel, že je to ten najkrajší úsmev aký kedy vo svojom živote videl. Pocítil potrebu pobozkať ju práve v tejto chvíli. Koktavo jej odpovedal: „Áno, eeehhh, uuuhhh, rád by som kúpil jedno CD.“ Bez premyslenia zobral prvé CD aké mal po ruke. „Chceš ho zabaliť?“ dievča sa opýtalo s úsmevom. Odpovedal: „áno.“ A ona mu išla CD zabaliť, keď mu ho podala rozlúčili sa a odišiel. Od toho dna, navštevoval, tento obchod pravidelne, aby kúpil nejaké CD. To dievča mu stále jednotlivé CD balila. On si ich bral domov a zabalené ukladal do zásuvky. Príliš sa hanbil, aby ju niekde pozval. Akokoľvek to skúšal, nešlo mu to. Jeho matka sa pokúsila ho v tom povzbudiť, aby sa ďalší deň odvážil, a on sa chytil za srdce a... a vyšiel odvážne k obchodu. Kúpil si CD a ako vždy dostal ho zabalene. Vzal CD a keď sa ona nepozerala, rýchle jej nechal na pulte lístok s jeho telefónnym číslom a vybehol z obchodu von.
„...Crrr“ !!!
Matka zobrala slúchadlo: \"Áno?\", bola to ona, pýtala sa na neho, matka úplne zničená
začala plakať a povedala:
„Ty to nevieš? ... Včera zomrel.“
Bolo príliš dlhé ticho, až na plač matky, ktorý sa v slúchadle ozýval...Neskôr vstúpila matka do izby svojho syna, aby si ho pripomenula. Rozhodla sa začať s triedením jeho vecí. Otvorila zásuvku a na jej prekvapenie zbadala tam hŕbu zabalených CD. Jedno z ich otvorila a našla tam lístok. Bolo na ňom napísane: „Ahoj!!!, si fakt milý, chcel by si si niekedy so mnou vyjsť von? Mám ťa rada ...Sofia.“

S hlasitou emóciou otvorila matka ešte jedno CD a i z toho CD vypadol papierik, a na všetkých stalo to iste...Takýto je život... Nečakaj príliš dlho kým niekomu povieš, čo cítiš! Povedz to ešte dnes!!
Zajtra už môže byť neskoro...

Rozdiel medzi ľuďmi

Otec jednej veľmi bohatej rodiny zobral svojho syna na vidiek s úmyslom ukázať mu, v akej biede niektorí ľudia žijú. Pár dní a nocí strávili na istom malom hospodárstve, ktoré vlastnila pomerne chudobná rodina. Keď sa vracali , otec sa syna pýta, ako sa mu výlet páčil.

To bolo úžasné, ocko!
Videl si v akej biede tí ľudia žijú?, hovorí otec
Videl.
Tak povedz, čomu si sa na tomto výlete naučil?
a syn nato, odvetil:

Videl som, že my máme jedného psa a oni štyroch.
My máme bazén do polovice záhrady a oni potok, čo nikde nekončí. My sme si kúpili do záhrady lampáše a im v noci svietia hviezdy. Naša veranda siaha až po prednú záhradku a im patrí celý horizont. My žijeme na malom pozemku a oni majú polia, ktorým nedovidíš konca. My máme sluhov, čo nás obsluhujú, ale oni slúžia druhým. My si svoje potraviny kupujeme, kým oni si pestujú svoje vlastné. Náš pozemok je obohnaný ochranným múrom ich chránia priatelia.
Otca to načisto umlčalo.

Ocko, ďakujem ti, že si mi ukázal akí sme biedni.

NO NIE JE TO ÚŽASNÉ KEĎ SA ČLOVEK DOKÁŽE POZRIEŤ NA VECI Z NADHĽADU? TO VÁS POTOM NÚTI ZAMÝŠĽAŤ SA, ČO BY SA STALO, KEBY SME DOKÁZALI BYŤ VĎAČNÍ ZA TO, ČO MÁME A NEROBILI SI STAROSTI KVOLI TOMU, ČO NEMÁME.

VÁŽTE SI ČO MÁTE A ZVLÁŠŤ SVOJICH PRIATEĽOV!

Počúvaš?

Keď si sa dnes ráno zobudil všimol som si Ťa a dúfal som, že mi povieš aspoň vetu, alebo tých pár slov, prosiac o môj názor alebo ďakujúc, čo sa stalo včera. Avšak všimol som si, že si bol veľmi zamestnaný hľadaním toho, čo si oblečieš do prace. Bol som trpezlivý, keď siutekal z domu, obliekajúc sa... Viem, že si mal toľko času, aby si sa zastavil a povedal aspoň: čau. Avšak bol si príliš zaneprázdnený. Kvôli tomu som znova dovolil, aby sa zrodil nový deň a zapálil som nebo pre Teba, naplnil som ho farbami a sladkým spevom vtákov, aby som videl, či si ma počul. Pozoroval som Ťa keď si išiel do práce a čakal som Ťa trpezlivo cely deň. So všetkými vecami, čo si mal urobiť som Ťa podporil, ale bol si veľmi zamestnaný, aby si mi niečo povedal. Pri Tvojom návrate som videl Tvoju únavu, preto som Ťa chcel okúpať, lebo voda odnáša stres. Keď však začalo pršať, rozzúril si sa a urazil si moje meno. Veľmi som dúfal, že budeš rozprávať, bolo ešte veľa času. Potom si zapol telku, ja som však trpezlivo čakal. Počas programu si sa navečeral, avšak znovu si zabudol na mňa, nevenoval si mi ani slovo. Všimol som si, že si veľmi unavený a túžiš po tichu a tak som zatemnil nebo, zapálil sviečku. Bolo to naozaj krásne, ale Teba to nezaujímalo. Bol si zničený. Poprial si dobrú noc celej rodine, spadol si na posteľ a v momente si zaspal. Sprevádzal som Tvoje sny hudbou, nočné vtáctvo sa rozospievalo, ale to nie je dôležité, pretože si si ani neuvedomil, že som tu stále pre Teba. Mám viac trpezlivosti ako si môžeš predstaviť. Tiež by sa mi páčilo naučiť Ťa mať trpezlivosť s druhými. MÁM ŤA RÁD a každý deň čakám na Tvoju modlitbu i krajinu som vytvoril iba pre Teba. Dobre, opäť si sa zobudil a znova som tu s mojou láskou a čakám na Teba, veriac, že dnes mi venuješ aspoň trocha času.

Pekný deň
Tvoj Otec Boh.

Žabky

Bola raz jedna skupina žabiek, ktoré sa chceli pretekať. Chceli sa dostať na veľmi vysokú vežu. Na atrakciu sa prišlo pozrieť veľmi veľa divákov, aby si pozreli súťaž a povzbudzovali žabky. Súťaž sa začala...

Ale z prítomných divákov nikto neveril, že sa niektorej zo žabiek podarí dostať sa na vrchol veže. Krútili hlavami a hovorili: „Oh, to je príliš namáhavé!!! Nikdy sa im to nepodarí!“ Alebo: „To sa im nemôže podariť, lebo veža je príliš vysoká!“
Žaby začali zaostávať... ...s výnimkou jednej, ktorá sa svižne ťahala hore a hore...
Diváci kričali: „Je to príliš únavné! Nikto sa tak vysoko nedostane!“ Jedna žabka za druhou to vzdávali a otáčali sa vzad... Len tá jedna išla vytrvalo ďalej... Vôbec to nechcela vzdávať!
Nakoniec to každý vzdal, okrem tej jednej žabky, ktorá sa sama a s obrovskými ambíciami vyštverala až na vrchol veže!
Ostatné žabky ale aj diváci chceli vedieť, ako sa podarilo práve jej to, čo všetci ostatní považovali za nemožné. Jeden divák prišiel k žabke a spýtal sa, odkiaľ vzala toľko sily aby sa dostala až na samý vrchol.
Vtedy vysvitlo, že víťazná žabka je hluchá!

Ponaučenie?
Nikdy nepočúvaj tých ľudí, ktorí sú negatívni a pesimistickí, lebo Ti kradnú najkrajšie túžby a sny, ktoré nosíš vo svojej duši! Vždy mysli na silu slov, lebo všetko čo počuješ alebo čítaš vplýva na tvoje činy! Takže: Buď vždy optimista!
A naviac - buď jednoducho hluchý, keď Ti niekto povie, že nevieš realizovať svoje sny! Dôveruj iba Bohu, ktorý najlepšie vie, čo sa ti podarí zrealizovať a čo nie, ktorý dáva do tvojho srdca túžby, ktoré chce naplniť...
Mysli si: Všetko sa mi môže podariť, ak to naozaj chce Boh, a ak to s Ním chcem skutočne zo všetkých síl aj ja!