nedeľa, 31. októbra 2010

Balíček keksov

Istá slečna čakala na letisku na lietadlo. Keďže jej let mal meškanie, rozhodla sa, že si na skrátenie času kúpi nejakú knihu. Ku knihe si kúpila aj balíček keksov, pohodlne sa usadila a začala čítať.

Na vedľajšie sedadlo si po chvíli prisadol neznámy muž. Otvoril si časopis a začítal sa doň. Keď si ona vzala z balíčka prvý keks, muž si na jej veľké prekvapenie bez jediného slova tiež zobral jeden. Cítila sa pobúrená jeho správaním, ale nepovedala nič, mysliac si: „To je ale drzosť!”
Zakaždým, keď si ona vzala keks, muž urobil to isté. Popudzovalo ju to čím ďalej, tým viac, ale nechcela robiť scény.

Keď už zostával len posledný keks, pomyslela si: „Hádam sa neopováži...?” A muž si s úsmevom vzal posledný keks, rozlomil ho na polovicu a jednu jej podal.
Tak to už bolo priveľa. Urazene zavrela knihu, zobrala si veci a odišla do nástupnej haly. Keď sa konečne usadila v lietadle a otvorila svoju tašku, aby si vybrala knihu a pokračovala v čítaní, na svoje obrovské prekvapenie v nej objavila balíček s keksami. Nerozbalený a nedotknutý!
Ako veľmi sa zahanbila... Úplne zabudla, že si svoj balíček s keksami nechala v taške! Nechápala, ako sa mohla tak zmýliť...
Ten muž na letisku sa s ňou podelil s keksami bez problémov, bez námietok, bez akéhokoľvek vysvetľovania... a ona si pritom rozčúlene myslela, že jej drzo berie keksy; a teraz už nemá žiadnu možnosť, aby mu to vysvetlila, alebo sa mu aspoň ospravedlnila.

V živote človeka sú veci, ktoré sa už nedajú vrátiť späť. Kameň, keď sme ho už hodili; slovo, keď sme ho vyslovili; príležitosť, ktorú sme ju prepásli; čas, ktorý uplynul. Stojí to vôbec za to, aby sme zatemnili svojho ducha hnevom kvôli banalitám ako je napríklad pár keksov? Ako často vo svojej domýšľavosti odsudzujeme iných za veci, ktoré sme im neprávom pripísali?

nedeľa, 24. októbra 2010

Stopy

Jeden muž mal raz zvláštny sen. Prisnilo sa mu, že sa prechádza po brehu mora s Bohom. Na nebi sa pohybovali obrazy z jeho života. Pri každom obrázku si všimol dva páry stôp v piesku - jedny boli jeho a tie druhé patrili Bohu. Keď sa pred ním objavila posledná scéna, pozrel sa za seba a všimol si, že často boli v piesku len jedny stopy. Takisto si všimol, že druhé stopy chýbali v tých najťažších a najsmutnejších chvíľach jeho života.

To ho znepokojilo, a tak sa obrátil na Boha s otázkou: "Bože, povedal si, že ak sa raz rozhodnem veriť v teba, celý život ma budeš sprevádzať a nikdy ma neopustíš, ale všimol som si pri tých najťažších okamihoch môjho života len jedny stopy. Nechápem, prečo si ma opustil vtedy, keď som ťa najviac potreboval".

Boh mu odpovedal: "Moje najdrahšie dieťa, milujem ťa a nikdy ťa neopustím. Vtedy, keď si trpel a prežíval najväčšiu bolesť a v piesku ostali len jedny stopy, to bol čas, keď som ťa niesol na vlastných rukách".

nedeľa, 17. októbra 2010

Listy môjho stromu

V našom živote existujú ľudia, ktorí nás robia šťastnými jednoducho len preto, že nám skrížili cestu. Niektorí idú cestou po Vašom boku dlho, iných sotva čas od času minieme.
Všetkým hovoríme priatelia. Môžeme ich roztriediť do niekoľkých kategórií. Každý list stromu charakterizuje jedného z našich priateľov. Tým prvým, ktorý sa narodí z púčika je náš priateľ otec a naša priateľka mama. Tí nám ukazujú čo je život.
Potom prichádzajú priatelia súrodenci s ktorými sa delíme o svoj priestor, aby mohli prekvitať ako my. Poznávame celú rodinu listov, ktorých si vážime a ktorým prajeme len všetko dobré.
Ale život nám predstaví ďalších priateľov, ktorých sme nepoznali a netušili sme, že nám skrížia cestu. Mnohých z nich nazývame priateľov duše či srdca.
Sú úprimní, sú pravdiví. Vedia, keď sa nám nedarí, vedia, čo nám robí radosť. A často jeden z týchto priateľov duše exploduje v našom srdci, a tak sa mu hovorí zamilovaný priateľ. On dáva svit našim očiam, hudbu našim perám a kroky naším nohám.

Tiež sú priatelia dočasní, iba na prázdniny, či len na dni či hodiny. V čase, keď sú nám na blízku, obvykle vyvolávajú na našej tvári veľa úsmevov.
Keď už hovoríme o blízkosti, nesmieme zabudnúť na vzdialených priateľov, tých, ktorí sú na konci vetvy a ktorí sa , keď vietor zafúka vždy objavia medzi niektorými z listov.

Čas beží. Leto je preč. Blíži sa jeseň a my niektoré listy strácame. Niektoré vypučia znovu v nasledujúcom roku, iné už neuvidíme nikdy. Sme však veľmi šťastní, že tie ktoré spadli, zostávajú na blízku a živia naše korene radosťou. Sú to spomienky na nádherné chvíle, keď nám skrížili cestu.

Prajem Ti lístok z môjho stromu pokoj, lásku, zdravie, a aby sa ti dobre darilo. Dnes i navždy. Jednoducho preto, že každý človek, ktorý prejde našim životom je jedinečný. Vždy nám necháva kúsok zo seba a berie kúsok z nás. Niektorí nechávajú veľa, ale nikdy sa nestane , že by niekto nezanechal vôbec nič.

nedeľa, 10. októbra 2010

Slimák a korytnačka

Všetky zvieratá počuli, že ich matka je chorá a plače. Ponáhľali sa nájsť niekoho, kto by jej pomohol. "Nemôžeme už vydržať dívať sa na matkine slzy. Rieky už pretekajú, čo máme robiť? Tie slzy sú také smutné a my tiež! Ó, nebesá, čo máme robiť?"

"Nájdite svojho otca," našepkával tichý hlas.

Leopardy skákali, vtáci lietali, delfíny sa kĺzali vo vlnách, kolibríky poskakovali, kone uháňali tryskom.

Uprostred tohoto zmätku sa vytrvalo pohybovala aj korytnačka a slimák pomaličky-pomaly, aby našli otca a prosili ho o pomoc.

Jedného dňa povedala korytnačka slimákovi:"braček, vylez na môj chrbát, je veľký a pevný, neplaš sa a neplač!!! Prídeme k našej matke načas, uvidíš."

Vďačný za ponuku, slimák vyliezol na korytnačkin chrbát a stala sa úžasná vec. Čas i priestor sa začali hýbať rýchlejšie a rýchlejšie pre korytnačku i slimáka. Spolu v tuneli času a lásky k ich stvoriteľovi sa stali jedným na svojej púti pri hľadaní otca, aby zastavil slzy ich matky. Najlepšie z minulého, najlepšie z dnešného, najlepšie z budúceho, všetko SPOLU.

Aká úžasná vec sa stala všetkým Stvoreniam.

"Čo si myslíš?" Povedala korytnačka slimákovi.

"Hééééj!! Héééj! Naozaj si myslím, že niekam ideme!!! Cítim dokonca vietor vo vlasoch!!!!!"

***Milujem tých, čo ma nesú***

nedeľa, 3. októbra 2010

Tajomstvo šťastia

Istý kupec poslal svojho syna za najmúdrejším zo všetkých ľudí, aby sa dozvedel Tajomstvo šťastia. Chlapec putoval štyridsať dní púšťou, až prišiel ku krásnemu hradu, týčiacemu sa na vysokej skale. Tam žil Mudrc, ktorého chlapec hľadal.
Namiesto toho, aby náš hrdina stretol svätca, vstúpil do sály, kde sa to len tak hmýrilo kupcami, v kútoch sa bavili ľudia, malý orchester vyhrával príjemné melódie a bol tam aj bohato prestretý stôl s najvyberanejšími lahôdkami toho kraja. Mudrc viedol rozhovory so všetkými a náš mládenec musel čakať dve hodiny, kým prišiel na neho rad.

Mudrc si trpezlivo vypočul dôvod mládencovej návštevy a povedal mu, že momentálne nemá čas vysvetľovať mu Tajomstvo šťastia. Navrhol mu však, aby sa poprechádzal po jeho paláci a vrátil sa o dve hodiny.
„Chcem ťa však požiadať o jednu láskavosť,” - dodal Mudrc a podal chlapcovi čajovú lyžičku, na ktorú kvapol dve kvapky oleja. „Kým sa budeš prechádzať po mojom paláci, nes túto lyžičku tak, aby sa olej nevylial.”
Chlapec vystupoval a zostupoval po mnohých schodištiach paláca, pričom nespúšťal oči z lyžičky. O dve hodiny sa vrátil k Mudrcovi.

„Tak ako?” spýtal sa ho Mudrc, „videl si perzské koberce v mojej jedálni? Navštívil si záhradu, ktorú majster záhradník tvoril celých desať rokov? Všimol si si krásne pergameny v mojej knižnici?”
Zahanbený mládenec sa priznal, že nevidel nič. Jeho jedinou starosťou bolo nerozliať dve kvapky oleja, ktoré mu Mudrc zveril.
„Tak sa vráť a spoznaj zázraky môjho sveta,” povedal mu Mudrc. „Nemôžeš mi predsa dôverovať, ak nepoznáš môj dom.”

Chlapec, tentoraz už pokojnejší, vzal svoju lyžicu a opäť sa dal putovať palácom. Teraz si však všímal všetky umelecké diela, ktorými oplýval od stropu po podlahu. Uvidel záhrady, okolité pohoria, ľúbezné kvety i vyberaný vkus, s ktorým bolo každé umelecké dielo položené na tom správnom mieste. Keď skončil s prehliadkou, referoval Mudrcovi o všetkom, čo videl v jeho paláci.

„Kde však sú tie dve kvapky oleja, ktoré som ti zveril?” spýtal sa ho Mudrc.
Chlapec sa pozrel na lyžičku a zistil, že olej vylial.

„Tak toto je jediná rada, ktorú ti môžem dať,” povedal Mudrc, zo všetkých Mudrcov najmúdrejší. „Tajomstvo šťastia spočíva v tom, že dokážeme obdivovať všetky krásy sveta, a pritom nezabudneme na dve kvapky oleja, ktoré máme na lyžičke.”